Literárny druh je epika a žáner knihy je román. Dej sa odohráva na Slovensku v Nízkych Tatrách Témou knihy je prežívanie detstva mladého Ďura.
Kniha využíva retrospektívu – chronológiu, er – rozprávanie, kniha sa člení na kapitoly, ktoré nie sú číslované a na odseky.
Hlavnou postavou je 9-ročný Juro (Ďurko). Bol zvedavý, múdry a nevedel obsedieť. Mal veľmi rád prírodu, výborne lyžoval a rád chodil na túry. Mal rád členov svojej rodiny, najmä svojho brata Joža (mlčanlivého Vlka, Vuka), ale aj sestričku Gabku, mamku aj ocka. Ale mal rád aj dvoch veľkých neposlušných bernardínov Boja a Stráža.
Vedľajšou postavou je Ďurkov brat Jožo. Mal 18 rokov a bol práve v maturitnom ročníku. Študoval v Banskej Štiavnici a rodinu navštevoval iba cez prázdniny. Ďuro si o ňom najprv myslel, že je sebecký, ale po tom, čo spolu prežili veľa dobrodružstiev, tento názor zmenil. Jožo bol inteligentný a výbušný.
V malebnom prostredí Nízkych Tatier bol Ďurov otec chatárom na Trangoške. Po škole musel Ďurko otcovi často pomáhať s prácou okolo chaty, ale to mu vôbec nebránilo, aby si našiel čas a vybral sa do okolitých lesov. V potoku s Jožom často chytali ryby, no Ďurkovi sa podarilo vyrušiť Jožove veľké úlovky a ten sa na to hneval. Jožo bol už starší a najprv nemal s Ďurkom až taký vrúcny vzťah. Mal svoje záujmy, problémy a dokonca mal už frajerku. Gabka mala 5 rokov a často bola otravná, chcela sa hrať so psíkmi a vyrušovala bratov. Joža prezývali mlčanlivým Vlkom. Túto prezývku vymyslela ich malá sesternica Libuška, pretože Jožo sám behal po lesoch, keď bola Libuška na návšteve a myslela si, že keď je v prírode, vie sa rozprávať s vlkmi. Preto ho nazvala „Vuk“. Táto prezývka sa osvedčila a volali ho tak aj Ďurko aj Gabka. Jožko po tom, čo si našiel frajerku, začal písať ľúbostné básne. Keď si ich Ďurko prečítal, naľakal sa, že chce skončiť so životom, lebo Janka neprišla na návštevu. No bol to len planý poplach. Počas výstupu na Sedlo ich zachytila veľmi silná búrka. Ďurka takmer trafil blesk, keby niet ostražitosti Joža, ktorý naňho rýchlo skríkol, aby odhodil nožík. Blesk potom trafil nôž, a nie Ďurka. Keď sa vracali domov, dalo sa po tráve šmýkať, akoby bola zima a boli na snehu. Takýchto zážitkov mali v okolitej krásnej prírode oveľa viac. Toho roku na Silvestra prišla na chatu Jožova frajerka Janka. Jožo ju zveril do rúk najlepšieho lyžiara, svojho kamaráta, Jula Mravca, aby ju naučil dobre lyžovať. Jožova mama sľúbila Jankinej mame, že sa o ňu postarajú. Julo viedol skupinu lyžiarov aj s Jankou na Kozí chrbát, na ktorom bol mäkký sneh a spustili lavínu. Svedok lavíny dobehol na chatu, aby brali lopaty a rýchlo išli pod Kozí hrebeň. Vybral sa tam aj Ďuro, ktorý ešte netušil, kto tam je. Takmer všetkých zasypalo, Julo si dolámal rebrá, ale Janku a Vlka nemohli nikde nájsť. Ďuro si všimol Julov sveter a vedel, že je zle. Zbadal tunel, v ktorom kopal Vlk. S plačlivým hlasom vravel, že Janku nevie nájsť, ale určite je niekde tu. Takto to pokračovalo 48 hodín, až záchranári našli Jankino telo. Vtedy už boli na chate žiaľom zmorení Jankini rodičia. Vlk sa potom tri dni neukázal doma, sedel vo svojom domčeku na strome a žialil. No musel to prekonať, lebo sa mu blížili maturity. Jožovu mamu to tak zmohlo, že musela ísť na päť týždňov do nemocnice. Keď sa išiel Jožo pozrieť na miesto tragédie, tajne za ním išiel aj Ďurko. Jožo bol síce sám, ale nebol opustený. Mal niekoho, na koho sa mohol v živote spoľahnúť – svojho brata a svoju rodinu.
V knihe sú krásne opisy nízkotatranskej prírody v okolí Trangošky, kam aj ja chodievam. Kniha sa mi páčila, opisy prírody mi boli blízke. Páčili sa mi aj opisy chytania rýb. Kniha bola ocenená vo svete rôznymi cenami za literatúru. Na motívy knihy bol natočený seriál „My z konca sveta“.