Kliatba slečny Elmíry
Pred dávnymi časmi keď ešte neboli mobily, bolo na svete veľmi múdre dieťa. Vraveli mu, že z neho nebude nič. Ako malý vyrastal v sirotinci. Bol malý, chudučký v pásikavom tričku, ktoré mu nechal otec na smrteľnej posteli. Modré tepláky, ktoré boli roztrhané, že mu v nich bolo večer zima. V sirotinci bolo veľa detí, ktoré taktiež nemajú rodičov ako on. Volal sa James Smith. Mal 12 rokov. Každý deň dostal tri dávky kaše, no to ale nie vždy dostával iba kašu. Každý týždeň v pondelok, stredu a piatok dostal normálne jedlo napríklad: brokolicovú polievku, kuracie prsia, steak … napriek tomu, že vyrastal v sirotinci a nemal dostatočné vzdelanie bol veľmi nadaný. Vedel veci ktoré by nevedel 45 ročný človek. Bol to malý Einstein a taktiež mal nadprirodzenú schopnosť, videl duchov a vedel sa s nimi rozprávať.
Jedného dňa do sirotinca prišla mladá slečna. Volala sa Elmíra. Bola chudá, vysoká ako žirafa, celá v čiernom. Mala čierne potrhané šaty a jazvy všade na tvári. A mala na krku malý zelený kľúč. Prišla a vypýtala si dieťa, čo sa nebojí smrti. Malý James sa ozval ako prvý, lebo sa chcel dostať zo sirotinca preč. Elmíra sa malému Jamesovi zdala milá. No pri pohľade na jej zjazvenú tvár sa mu triaslo srdce ako o život. Nahováral si, že urobil dobre, ale v skutočnosti urobil osudovú chybu. Majiteľka sirotinca bola šťastná, že James odíde. Ale Jamesovi sa niečo zdalo divné na slečne Elmíre. Napríklad, jedno oko mala červené a druhé mala celé biele, jednu nohu mala tak malú, že nevyzerala ako jej. Ale hlavne sa mu nezdalo, že chodila bosá. Slečna Elmíra si teda zobrala malého Jamesa domov. Po ceste sa dvakrát potkol. Keď prišli pred jej dom, tak si James vzdychol, „Ach jaj, to je hrôza! Pred domom je dvanásť hrobov!“, zobrala ho domov a dala mu čajík s medom. Na začiatku naňho bola milá, ale potom si išiel malý James ľahnúť a spať. Snívalo sa mu o tom, že mal rodinu a bračeka s ktorým sa hráva. Ale keď sa zobudil, tak sa ocitol v takej väčšej izbe, ktorá bola uzamknutá zámkom do ktorého pasoval iba kľuč, čo mala Elmíra na sebe. O chvíľu mu zaklopala, „Ostaneš tam ako tí pred tebou.“ James sa obzrel okolo seba či tam neuvidí ďalšie deti. Hľadal, hľadal ale nikoho nenašiel. Potom sa z ničoho nič objavilo malé 11 ročné dieťa, ktoré vyzeralo ako keby tam už bolo 3 roky. James sa ho spýtal ,,Ako sa voláš?“ On mu neodpovedal. Spýtal sa ho ,,Haló chlapček!“ Chlapec koktavo povedal ,,Vv vollám s sa TT Tommáš.“ „A koľko máš rokov?“ pýta sa ďalej. ,,Je-je jedenásť.“ „Koľko už tu si ?“ ,,Som tu už rrok aa a t tri m mesiace“ James sa ho opatrne opýtal: ,,A prečo hovoríš tak divno ?“ ,,Lebo sa tu bojím“ ,,Tak sa odtiaľto skúsime dostať“. ,,Dd dobre“ hľadali hľadali ale nenašli. Potom si James spomenul, že má super schopnosť hovoriť s duchmi. Zamyslel sa a uvidel v miestnosti troch duchov detí ktoré taktiež Elíýra zavrela do miestnosti. ,,Ahoj ja som Peter“, povedal duch zhovorčivo. ,,Ahoj ja som…“ V tom ho prerušil duch Peter. Áno ty si James. ,,Nemám pravdu?“ ,,Áno som James, odkiaľ to vieš ?“ ,,Ja som v tejto miestnosti zavretý už 20 rokov“. ,,Ale nie som tu sám, je tu aj George a Valentína.“ ,, A ako ste sa sem dostali?“ ,,Bolo to už dávnejšie, raz sme mi traja išli von sa prejsť a potom sme uvideli túto slečnu, chytila nás za tričko a zavesila na háčik o tričko. Potom nás tu zavrela“ ,,prezradím vám, keď sa odtiaľto nedostanete do hodiny skončíte ako mi, videli ste tie hroby? Tak to sú všetky deti“. James s Tomášom hľadali ale nenašli . Potom ale uvideli nápovedu: Kľúč je na skrini, ale ak chceš ujsť musíš strach prekonať. Napísané krvou.
Vyšli von a uvideli Elmíru ako si brúsi nože . Rýchlo utekali k dverám, ale boli zamknuté. Potom ale už bolo neskoro. Elmíra s nožom v ruke pred nimi stála. No po chvíle sa rozutekala po nich . Už bol nôž nad nimi, ale James povedal v rýchlosti ,, Prečo nás chceš zabiť ? Elmíra sa zastavila a povedala smutným hlasom ,, Všetci ktorých som mala rada ma zradili, hodili ma do studne. Zomrela som. Bola som ešte dieťa a takúto vec mi spravili..“ „Tak môžeme byť my tvoji kamaráti?“ Elmíra sa opýtala ,,Vážne?? Potom všetkom čo som vám chcela urobiť?“ „Kamaráti si odpúšťajú alebo nie?„ Silno ich objala a žili spolu ako jedna rodina šťastne až do smrti.