Raz bol jeden veľmi rýchly zajac, ktorý sa vždy chválil tým, aký je najrýchlejší zo všetkých. Každému v lese tvrdil, že ho nikto neprekoná, lebo jeho rýchlosť je neprekonateľná. Všade, kde prišiel, rozprával, ako len on môže bežať ako blesk a že každý by sa mu mal sklonit pred jeho rýchlosťou. Zajac sa cítil nesmierne sebavedome, dokonca trochu arogantne.
Jedného dňa, keď si takto zhováral o svojej rýchlosti pri rieke, ho počula múdra korytnačka, ktorá bola známa svojou pokojnou, ale vytrvalou povahou. Rozhodla sa, že si so zajacom niečo zažartuje a vyzve ho na preteky. Zajac sa začal smiať a zasmial sa jej priamo do tváre. „Ty? Pretekať so mnou? To bude tá najľahšia výhra v mojom živote!“ povedal.
Korytnačka mu však pokojne povedala: „Preteky sú o vytrvalosti, nie len o rýchlosti. A práve to ti chcem dokázať.“ Zajac sa ešte viac rozosmial a súhlasil. Naplánovali trasu a začali preteky.
Keď preteky začali, zajac sa rozbehol so všetkou silou. Bál sa, že by ho niečo mohlo zadržať, ale hneď po prvých niekoľkých krokoch mal obrovský náskok. Múdra korytnačka pokračovala pomaly, ale vytrvalo. Zajac sa po chvíli naozaj cítil veľmi sebavedomo a urobil jednu veľkú chybu – rozhodol sa, že si na chvíľu zdriemne pod stromom. „Korytnačka to predsa nikdy nestihne,“ pomyslel si.
Medzitým, kým zajac spával, korytnačka sa pohybovala neúnavne a pomaly, krok za krokom, ale stále bližšie k cieľu. Keď sa zajac prebudil, zistil, že korytnačka je už veľmi blízko k cieľovej čiare. V panike sa rozbehol, ale bolo už neskoro. Korytnačka, aj keď bola pomalá, vytrvalo kráčala a nakoniec prešla cieľovú čiaru ako prvá. Zajac, hoci sa snažil a bežal naplno, už nič nezmohol.