Sme tri baby, čo rady cestujú. Precestovali sme celý svet, až na toto podivné miesto, kde sme sa dostali dnes. Volám sa Margot a rozpoviem vám tento krátky, no napínavý príbeh. Toto sú moje kamarátky: Jasmine a Rose. Spolu sme uviazli v podivnom svete. Nevieme, kde sme a ani ako sme sa sem dostali. Nie je tu internet, čiže mobil používať nemôžme. Aspoň máme kameru, na ktorú môžeme natáčať niečo o tejto krajine. Keď zistíme, ako sa dostaneme do našej krajiny, videá zverejníme a budeme tri ženy, čo objavili novú krajinu. Cez deň je tu strašné teplo a v noci zima. Raz v jeden pekný deň prišla Jasmine s nápadom prejsť sa po krásnych horách z pravej strany. Rose sa to od začiatku nepáčilo, povedala nám, že sa jej to zdá nebezpečné, lebo to nie je zmapované a prejdené človekom. Ja som sa hneď nadchla, že môžeme byť prvé, ktoré tam vyjdeme. Ako sme tak šliapali do kopca smerom na horu, tak Jasmine na nás zavolala: ,,Pozrite, toto bude čarovný svet, však sú tu víly ako z Cililing!’’ Tak sme vlastne zistili, že nie sme v normálnej krajine. Po ceste sme stretli veľa iných magických bytostí. Zistili sme aj to, že magické bytosti s nami nechcú hovoriť, lebo vždy otočia hlavu. Na hore bolo prenádherne. Svietilo slniečko, ani obláčika na oblohe, čo znamená, že bude jasná noc. Bude vidno hviezdy. Dobre že sme si zobrali všetky veci, aspoň sme mohli prespať na hore. V noci som sa zobudila na to, že ma niečo oňucháva. Bol to obrovitánsky medveď, skrížený s nejakou šelmovitou mačkou. Začala som vtedy kričať a zobudila som tým Rose a Jasmine. Rozutekali sme sa dole kopcom. Veľmi sme sa báli, aby nám niečo nespravil. Keď sme sa zastavili, tak sme si uvedomili, že nás už dlho nenaháňa. Určite by nás hneď dobehol. Mali sme čo robiť, keď sme nemali žiadne jedlo. Museli sme ho hľadať tu v okolí, čo sme už ako tak poznali. Väčšinou sme jedli všelijaké bobuľky zo stromov.
Toto je už tretí deň v tejto neznámej krajine. A celkom to tu už poznáme. Dnes nadišiel deň pozrieť sa na severnú stranu tejto krajiny. Za všetky tie dni sme stihli pozrieť všetky svetové strany, okrem severu. Na ani jednej svetovej strane nebol východ do našej krajiny. Dnes je náš deň D a dúfame, že tam východ bude. Cesta bola kamenistá. Došli sme k žblnkotajúcemu potôčiku. Ako prvá sa napila z vody Jasmine, aby si overila či je pitná. Aj keby seba zabila, ako povedala, tak by sme žili aspoň my dve. Našťastie sa nič také nestalo, takže sme to nemuseli brať do úvahy. Za potôčikom bol obrovský starý strom. Prešla som ho skoro celý dookola, keď som na baby vykríkla: ,,Tu je nejaký portál, poďte sa rýchlo pozrieť, dokým nezmizne.” Všetky sme sa zhŕkli okolo portálu. Skočiť doň alebo nie? Zvíťazilo skočenie do teleportu. Naraz sme skočili. S babami sme sa šťastne vrátili domov. I keď nám nikto neverí, že sme tu naozaj boli, pre nás to bolo reálnejšie ako len mohlo byť. Pomenovali sme ju Krajina Divov.