Bol to deň ako každý iný. Po náročnom dni v škole som sa rozhodla urobiť si malú, nočnú prechádzku cez park. Ako som očakávala, bola som v parku sama. Rozprestrela som svoje krídla, ktoré sú cez deň neviditeľné a nechala ich nabažiť sa mesačného svetla, aby sa stali viditeľnými. Po krátkej chvíli keď už boli úplne pripravené, roztiahla som ich a vzniesla sa do vzduchu. Bol to nádherný večer, mesiac krásne svietil a vetrík spieval svoju tajuplnú nočnú pieseň. Už od narodenia som mala cit pre prírodu. Dokázala som vyhrať každý rok v lukostreľbe a to bezkonkurenčne. Taktiež, keď mesiac svietil dokázala som z neho čerpať energiu, jeho silu. Jednoducho bola som nezastaviteľná a rýchla. Práve keď som si svoj let začala užívať som bola odniekiaľ oslepená bleskom z fotoaparátu. Bolo to také nečakané, až som stratila koordináciu a začala padať na zem, zastavila ma až koruna stromu. Našťastie mesiac už svietil na oblohe a tak som vyviazla bez zranení- moje telo si automaticky z neho vysalo potrebnú energiu na rýchlu regeneráciu a zahojenie rán. Hlavou mi lietali otázky: „Ako?“, „Kto to bol?“, „Kde je teraz?“. A hlavne, zachytil na tej fotografií aj moju tvár? Odpoveď na poslednú otázku som radšej nechcela ani vedieť! Už zajtra ráno bude toto zvečnenie kolovať po celom internete a ja vyhlásená za padnutého anjela, démona, nedajbože za čarodejnicu. To sa nemôže stať! A tak som zletela pevnými nohami na zem a rozhodla sa nájsť záhadného fotografa. Prvotne som si myslela, že to bude jednoduché, veď predsa len koľko ľudí môže byť v túto hodinu von? Na moje prekvapenie, opak bol pravdou. Stretla som veľa ľudí, no nikto z nich nedržal fotoaparát. Už keď som to chcela vzdať, zahliadla som v okne jedného bytu mladého muža, ktorý sa s vygúľanými očami pozeral na to, čo vyfotografoval. So šťastným výrazom otvoril svoj laptop a začal niečo rýchlo písať. Bola som si istá, že je to on. Počkala som pod jeho oknom kedy zaľahne k spánku, aby som sa k nemu prikradla a prezrela jeho fotografie, či na niektorej z nich nebudem práve ja a moje nočné šantenie. Netrvalo dlho a v bytovej jednotke zavládla tma a ticho. Pomaličky som vzlietla pod jeho okno a potichu som vkĺzla dnu. Ako som prehľadávala jeho veci, narazila som na notebook, dôkaz, ktorý už stihol vytlačiť a na rozpísaný článok o padlom anjelovi. Bingo! Presne ako som si myslela. Rozmýšľala som čo spravím. Aj keď to vymažem určite bude na mňa striehnuť každý večer, aby si to vynahradil. A tak som tu fotografiu jemne upravila. Odtrhla som vytlačenej fotografií moju hlavu, aby som bola neidentifikovateľná a fotografiu z počítača aj samotného fotoaparátu som vymazala. Jedine čo mu ostane, je táto vytlačená fotografia bez tváre. Keď som to dokončila, opatrne som otvorila okno a po tom čo som sa uistila, že ma už nikto nesleduje, odletela som. Ráno, keď som sa zobudila a otvorila internet, vybehol na mňa článok: „Krásna neznáma z iného sveta“. Bola som spokojná so svojou prácou, ktorú som urobila. Od vtedy si dávam väčší pozor kedy a kde lietam. To je moja rada pre všetkých, ktorý nechcú dopadnúť ako ja.