Bol to deň ako každý iný. Po náročnom dni v škole som sa rozhodla urobiť si malú, nočnú prechádzku
cez park. Ako som očakávala bola som v parku sama. Rozprestrela som svoje krídla, ktoré sú cez deň
neviditeľné a nechala ich nabažiť sa mesačného svetla aby sa stali viditeľnými. Po krátkej chvíli kedy
boli už úplne pripravené, roztiahla som ich a vzniesla sa do vzduchu. Bol to nádherný večer, mesiac
krásne svietil a vetrík spieval svoju tajuplnú nočnú pieseň. Už od narodenia som mala cit pre prírodu.
Dokázala som vyhrať každý rok v lukostreľbe a to bezkonkurenčne. Taktiež keď mesiac svietil
dokázala som z neho čerpať energiu, silu. Jednoducho bola som nezastaviteľná a rýchla. Práve keď
som si svoj let začala užívať som bola odniekiaľ oslepená bleskom z fotoaparátu. Padala som ako
hruška na zem a zastavila ma až koruna stromu. Našťastie mesiac už svietil na oblohe a tak som
vyviazla bez zranení- moje telo si automaticky z neho vysalo potrebnú energiu na rýchlu regeneráciu
a zatvorenie rán. Hlavou mi lietali otázky ako kto to bol? Kde je teraz? A hlavne zachytil na tej
fotografií aj moju tvár? Odpoveď na poslednú otázku som radšej nechcela ani vedieť. Už zajtra ráno
bude kolovať po celom internete a budem vyhlásená za padnutého anjela, démona, nedajbože za
čarodejnicu. To sa nemôže stať. A tak som zletela pevnými nohami na zem a rozhodla sa nájsť
záhadného fotografa. Prvotne som si myslela, že to bude jednoduché. Veď predsa len koľko ľudí
môže byť v túto hodinu vonku? No opak bol pravdou. Stretla som napodiv dosť veľa ľudí, no nikto z
nich nedržal fotoaparát. Už keď som to chcela vzdať, zahliadla som v okne jedného bytu mladého
muža, ktorý sa s vygúľanými očami pozeral na to čo vyfotografoval. S šťastným výrazom otvoril svoj
laptop a začal niečo rýchlo písať. Bola som si istá, že je to on. Počkala som pod jeho oknom kedy
zaľahne k spánku, aby som si prezrela jeho fotografie, či na niektorej z nich nebudem práve ja a moje
nočné šantenie. Netrvalo dlho a v bytovej jednotke zavládla tma a ticho. Pomaličky som vzlietla pod
jeho okno a potichu som vkĺzla dnu. Otvorila som jeho notebook a narazila na rozpísaný článok o
padlom anjelovi. Bingo! Presne ako som si myslela. Rozmýšľala som čo spravím. Aj keď to vymažem
určite bude na mňa striehnuť každý večer aby si to vynahradil. A tak som tu fotografiu jemne
upravila. Odtrhla som vytlačenej fotografií moju hlavu aby som bola neidentifikovateľná a fotografiu
z počítača aj samotného fotoaparátu som vymazala. Jedine čo mu ostane, je táto vytlačená fotografia
bez tváre. Keď som to dokončila, opatrne som otvorila okno a po tom čo som sa uistila, že nikto
vonku nie je, odletela som. Ráno keď som sa zobudila a otvorila internet vybehol na mňa článok:
Krásna neznáma z iného sveta. Bola som spokojná so svojou prácou ktorú som urobila. Od vtedy si
dávam väčší pozor kedy a kde lietam. To je moja rada pre všetkých, ktorý sú ako ja.