Katka Šefčíková
Krpčiarka
,, …Veľa šťastia milá Eliška, veľa šťastia zdravia!“ dospievali sme a ocko už niesol čokoládovú tortu asi dvakrát takú veľkú ako moja hlava a položil ju pred mamu. Mama sa usmievala ako slniečko a všetci sme napäto čakali na jej prianie. Ticho prerušilo iba náhle prasknutie jedného z fialových balónov, ktoré boli poctivo rozmiestené po nemocničnej izbe.
,, Prajem si žiť dlhý a šťastný život,“ začala mama, ale hneď potom si rukami zakryla ústa. ,, To som asi nemala povedať nahlas!“
Všetka radosť sa vo mne vyparila, keď mama dopovedala svoje prianie. Nepočúvala som čo sa deje okolo mňa, iba som si zhrozene pripomínala, že mama kvôli rakovine v najbližších troch mesiacoch pravdepodobne zomrie. Prečo sa toto musí diať práve mne? Prečo musí byť život tak veľmi nefér?
Večer všetci odišli a ocko nám išiel kúpiť čokoládu. Možno ju išiel kúpiť iba preto, aby som z frustrácie prestala kopať to vecí, alebo ju išiel kúpiť pre mamu. Potlačila som pocit zúfalstva, ktorý mi zvieral hrudník, ale nepomohlo to. Začala som sa cítiť zbytočná a neužitočná, tak som kopla do prázdneho obalu od torty.
,, Zlatko neboj sa, všetko bude v poriadku“ utešovala ma mama.
,, Nič nebude v poriadku! Ako to môžeš povedať keď sama vieš, že zomieraš! Neviem tu len tak sedieť a nič nerobiť!“ kričala som s plačom. Mama si ma k sebe privinula a upokojovala ma.
,, Neboj sa bude to v poriadku,“ začala, ale prerušil ju môj neveriacky pohľad. ,, Ak krpčiarka dokáže prežiť všetky zlé podmienky, tak aj ja.“
Chcela som ešte niečo povedať, ale nevedela som čo, tak som mlčala. Nežne ma držala a ja som počúvala jej roztrasené nádychy a výdychy. V maminom náručí mi to všetko nepripadalo až také zlé a ja som nemohla ubrániť nádeji, aby rástla. Možno všetko naozaj bude v poriadku. Možno sa stane zázrak a maminka vyzdravie. Moje úvahy prerušil ocko, ktorý ma náhlil, že musíme ísť domov.
Na druhý deň ráno som sa tešila, že budeme môcť stráviť celý deň pri mame, keď si ocko prisadol na kraj mojej postele.
,, Zlatko volali z nemocnice a povedali mi, že mame sa okolo polnoci veľmi pohoršilo a nad ránom navždy zaspinkala,“ povedal opatrne. Nikdy som nechápala jeho humor ale teraz prekročil čiaru. Mama možno zomrie, ale až o tri mesiace. Na taký amatérsky vtip mu teda nenaletím.
,, Ha Ha dobrý vtip. Smejem sa tak veľmi až mi tečú slzy. Môžeme ísť teraz za maminou?“ povedala som chladne, ale bolo mi to jedno. Nabudúce si má dvakrát rozmyslieť, čo povie.
,, Zlatko, ja si z teba nestrieľam, mamina naozaj nadránom odišla z tohto sveta,“ odvetil a pohladil ma po vlasoch. Predstavila som si mamin úsmev, jej smiech, jej objatie a uvedomila si, že to všetko je navždy preč.. V tej sekunde sa mi zrútil svet. Plakala som. Kopala som. Kričala som niečo nezrozumiteľné. Na ničom mi nezáležalo.. Už nikdy nebudem šťastná. Mama je – bola kvietok, ktorý bol pestrý až do svojho konca, ktorý prišiel priskoro.
Niekoľko rokov dozadu bola u nás strašná búrka. Hromy a blesky udierali ako divé, a aj keď som vedela, že raz príde slnko, veľmi som sa bála. Bála som sa, že tá búrka nikdy neprejde. Mama ma objala a držala ma až kým neprestala.
,, Všetky búrky raz prejdú. Nezáleží aké sú silné a ničivé. Vždy po nejakom čase vystrieda dážď a hromy pokoj,“ opakovala stále dookola.
O niekoľko mesiacov po tom ako maminka odišla sa mi zachcelo ísť do našej záhrady poliať ľalie, ktoré prežili iba len tak tak. Medzi nimi som našla krpčiarku ako sa majestátne obzerá za slnkom. Áno, mama mi stále chýbala ale vedela som, že by nechcela, aby som žila v bolesti. A ak zatiaľ nedokážem žiť pre seba, budem žiť pre ňu.