Keď temnota zaplavila lesy, ticho doľahlo na lúky a pokoj zavládol v zranenej duši len a len vtedy vedela Adri dať zbohom nepekným myšlienkam.
Každá noc, ktorá bola jasná a plná hviezd, bola pre ňu vzácna. Bol to čas, kedy sa zjavila na lúke s výhľadom na celé mesto a na krásnu nekonečnú oblohu posiatu tými najžiarivejšími hviezdami, pri ktorých sa nikdy necítila sama.
Letný večerný vánok sa jej pohrával s voľne rozpustenými vlasmi, ktoré ju príjemne šteklili po jej odhalenom chrbte. Svoje dlhé žiarivo ružové šaty mala rozprestreté vôkol seba a svoj pohľad mala upretý na oblohu s hviezdami nad sebou.
Okolo nej bolo len ticho a hustá temnota noci. Keď započula praskanie vetvičiek za sebou, nebála sa. Veľmi dobre poznala, ako zneli Kaiove kroky.
Mesiac, ktorý bol v túto noc v splne vrhal jemný tieň na trávu okolo nej, keď sa vysoký muž vybral jej smerom. Nemusela sa na neho pozrieť, aby vedela, že sa na ňu usmieva.
,,Nemala by si po zotmení chodiť sama, Adri. A už vôbec nie v šatách a bez topánok.” Kai rukou ukázal na jej nahé chodidlá na potvrdenie svojich slov a pomaly si sadol k nej do vysokej trávy.
Adri sa bála pozrieť jeho smerom. Bála sa, že by jej srdce vynechalo úder, keby zazrela jeho nákazlivý úsmev a jeho nádherné zelené oči v mesačnom svite. A v hĺbke duše vedela, že Kai cíti to isté. Preto každú noc, ktorú strávili pod hviezdami, pozerali len a len na ne. Nezniesli by pohľad na krásu lásky, ktorú nikdy nemohli mať.
Mali len tento moment. Prítomnosť toho druhého.
Hodiny plynuli ako sekundy a ich rozhovor sa stal len šeptom o nič hlasnejším, než bol vietor okolo nich. Adri mu povedala všetko, čo sa v jej živote odohralo za posledné dni, ktoré sa nevideli. Porozprávala mu o svojej matke, ktorej koniec sa blížil až príliš rýchlo. O jej otcovi a bratovi, ktorí odišli bojovať za svoju krajinu a o tom, ako sa zrazu cítila sama v dome, ktorý bol pre ňu vždy tak plný.
Nikoho okrem Kaia už nemala. A i o neho postupne prichádzala.
,,Nechcem, aby si odišiel Kai.” Šepla Adri do vetra. I keď cítila na tvári slzy, v jej hlase nebolo počuť chvenie.
Kútikom oka zazrela, že svoj pohľad preniesol z hviezdnej oblohy na ňu. Jej srdce na ňu kričalo, aby urobila to isté, aby sa mu pozrela do tváre a zamilovala sa do neho ešte väčšmi. Lenže Kai ju opúšťal a Adri si nemohla dovoliť ešte viac zlomené srdce.
,,Pamätám si,” začala Adri, ,,aké to raz bývalo. My dvaja.”
,,To, ako sa z našej nenávisti zrodila láska? Dodnes verím, že je tam veľmi tenká hranica medzi dvoma citmi, čo zdajú sa byť tak rozdielne.”
Adri cítila jeho pohľad na svojej tvári. Zrazu túžila po jeho objatí viac než kedykoľvek predtým.
Prešla si prstami po svojom líci, po malej jazve, ktorú jej tam Kai zanechal z čias, keď spolu bojovali s drevenými mečmi na hradnom nádvorí. Kto by bol čakal, že jedného dňa bude cítiť radosť pri spomienke na udalosť, pri ktorej bola zaliata krvou?
Láska bola mocným pánom. No nie večným.
,,Hviezdy miznú z oblohy.” Poznamenal Kai.
Adri netrebalo počuť viac, aby vedela, že práve v tej chvíli to bolo poslednýkrát, čo boli v prítomnosti toho druhého. A tak sa Adri otočila jeho smerom, aby si vryla jeho ostré črty do pamäti. Každý jeden detail.
Lenže vedľa nej bola len prázdnota.
Kai bol len myšlienka, len spomienka na muža, ktorý zomrel na bojisku len pár týždňov späť. Na fronte kam pred pár dňami poslali jej otca s bratom.
Smrť jej vzala budúcnosť, nechala ju trpieť v prítomnosti a jej srdce uväznila v minulosti.
Adri zostala sama na lúke ešte pár hodín po východe slnka. Nemala sa kam ponáhľať.