Neďaleko rušného mesta plného neustáleho pohybu a rýchlo plynúceho času stála malá kaviareň obklopená zelenými stromami, ktoré vplyvom jari začali práve kvitnúť. Ich mohutné telá patrili síce mestskému parku, no ten sa nachádzal na úplnom kraji mestského prostredia. Kaviareň bola veľmi drobná, ale jej útulnosť, ktorú mali na starosti aj vysoké presklené okná, si vždy vedela prilákať zákazníkov. A však doobedné hodiny mali vždy svoju tichú atmosféru. Veľa ľudí sa zdržiavalo v práci, a keďže sa kaviareň nenachádzala v centre mesta, mnohí o jej existencii nemali potuchy. Zariadenie zvnútra bolo veľmi obyčajné a o zvuk sa vždy postarala škrípajúca melódia tónov zo starých platní. Ak bol však niekto v týchto “mŕtvych” hodinách prítomný, bol to starší pán ktorého ste mohli nájsť sedieť pri najbližšom stole k vchodu do kaviarne. Každý čašník vedel presne, o akú objednávku sa postarať, keď počul klopkanie drevenej paličky, ktorú vždy nosil pri sebe a podopieral ňou svoju váhu. Mal trvalé problémy s ľavou nohou, ktorú si zranil pri výstupe na horu, keďže v mladosti sa venoval najradšej poznávaniu prírodných krás. Tento pán si vždy objednával čiernu kávu bez mlieka a cukru, pohár vody a jeden kúsok domáceho škoricovo-jablkového koláča. Nikdy neprišiel o minútu neskôr alebo skôr. Bol načasovaný ako robot a to hovorím aj preto, že mal vždy ten istý neutrálny výraz tváre. Nebol však jediný. Do kaviarne chodila aj staršia pani, ktorá sedávala pri okne, z ktorého bol najlepší výhľad na obrovské mrakodrapy a preplnené ulice. Tá mala v obľube čítanie kníh. Pri listovaní strán vždy popíjala zázvorový čaj s medom. Týždeň čo týždeň prinášala knihu s iným obalom, nadpisom a inou hrúbkou. Mohla ich prečítať už niekoľko stoviek a stále vyzerala nadšená pri každom pohľade na novú stránku ako malé dieťa, keď sa prvýkrát naučí čítať. Tieto dva vždy obsadené stoly stáli presne jeden oproti druhému. Aj keď sedeli deň čo deň na rovnakých miestach, nikdy spolu neprehovorili. Mlčanlivo sa pozorovali, ale nemali odvahu sa zblížiť viac.
Až na jeden deň, kedy sa premenlivé začiatočné jarné počasie preukázalo silným vetrom, ktorý pocitovo spôsoboval, že zima sa ešte neskončila. Ona čítala a on ju ako vždy pozoroval. Snažil sa spozorovať jej čisto modré oči, ktoré však zahaľovali čierne husté mihalnice, ktoré sa mihali vždy, keď začínala nový riadok. Keď zatvorila knihu a načiahla sa pre šálku čaju, pohybom zhodila knihu zo stola. Skôr, ako si to však stihla uvedomiť a zohnúť sa po ňu, on už stál pri nej. “Toto patrí asi vám.” oznámil a vystrel knihu pred seba. Nič neodpovedala, len sa jej pery rozšírili do žiarivého úsmevu. “Môžem?” Spýtal sa a ukázal na stoličku vedľa stola. “Áno, prosím,” dodala stále s tým istým úsmevom. Pán si prisadol a pousmial sa pri pohľade na obal knihy, ktorú práve zdvihol. Boli na ňom zobrazené labute. “Kedysi to boli moje obľúbené zvieratá. Vedeli ste, že ak v páre zomrie labutí partner, labuť vzlietne tak vysoko, až kým sa neunaví, až napokon zomrie?” Povedal a prstom ukazoval na ilustráciu. Pani len pokývla hlavou a s prekvapeným výrazom sa spýtala: “Prečo by to robili?” On len ticho odpovedal: “Pretože majú tak zlomené srdce, že nevidia význam ostať žiť.” A tam to začalo. Prešli dni, týždne, mesiace a starší pár vždy sedával na tom jednom istom mieste pri okne.
Prešiel rok a nič sa nezmenilo. Keď prišiel v jeden deň čašník už s vopred pripravenou objednávkou, prehovoril: “Vyzeráte dnes šťastne, deje sa niečo špeciálne?” Obidvaja sa na seba s úškrnom pozreli a ona odpovedala: “Áno, rozhodli sme sa že sa vezmeme. Už nám neostáva veľa času, chceme ho prežiť spoločne.”
Svadba sa konala v lete, a to v neďalekej kaplnke pri mestskom parku. Bola skromná, ale zato krásna. Zúčastnili sa jej len tí najbližší a spoločne ju oslávili v už tak známej kaviarni. Ale každý začiatok má aj svoj koniec.
Žienku na začiatku zimy postihla choroba, ktorá prišla veľmi nečakane a zobrala si svoju obeť pri odchode so sebou. Tmavé zimné obdobie len pôsobilo už na tak smutnú udalosť, ktorá otriasla všetkými, ktorí starenku poznali. Nikto nevedel, ako to zvládal on. Mesiac neopustil svoj príbytok a nedal o sebe vedieť ani svojej rodine. Ozval sa iba na Štedrý deň, kedy poprial deťom a vnúčatám krásne Vianoce a telefón zložil ani po nie minútovom hovore. Vek mu ťahal vysoko a aj keď mu deti každý deň posielali dostatok jedla a všetkého, čo potreboval, vedeli, že aj jeho čas už čoskoro príde.
Bol začiatok tuhého januára, keď bolo poslednýkrát počuť klopkanie paličky. Rovnaká hodina, no tentokrát si sadol na miesto, kde sedávala ona. Pozeral sa cez okno a v očiach mu bolo vidieť malé lesknúce sa slzy. “Rád vás tu opäť vidím, počul som tie tragické správy. Prajem vám úprimnú sústrasť, bola to vskutku mimoriadna žena,” povedal čašník, kým pokladal tácku na stôl. Pán sa len úboho pozrel a súhlasne kývol hlavou. To bolo posledný raz, čo kaviareň navštívil.
Po tom, ako opustil už tak blízke miesto, vybral sa na druhé, ktoré bolo jeho zlomenému srdcu najbližšie. Hory. Bol ich navštíviť, aby mohol naposledy zažiť pocit slobody a aj cez trpkú bolesť v nohe stúpal, až kým ho únava napokon skolila. Pravdou je, že poslednýkrát vzlietol ako taká labuť. Rozprestrel krídla a zanechal za sebou iba biele perie, aby bol s ňou. S tou ženou, ktorá ho naučila milovať prvý aj poslednýkrát…