Túto knihu som si vybrala pretože mi Mona pripomína moju mladšiu sestru tým že je veľmi optimistická a má rada zvieratá. Na knihe sa mi najviac páčilo to že Mona bola vždycky na každého milá napriek tomu že ostatný ku nej najmilší neboli. Na knihe ma najviac zaujalo že Mona bola veľmi odvážna a dokázala rozprávať zo zvieratami. Mona bola ešte veľmi malá keď ju musela jej rodina poslať do inej rodiny pretože boli veľmi chudobný a nemohli si dovoliť dieťa. Ale to ešte nevedeli že svoju dcérku Monu poslali do kráľovskej rodiny. Kráľ a kráľovná boli síce prísny ale nemali srdce na to ju nechať ležať na ulici. Rozhodli sa Monu spolu vychovať. Mala to veľmi ťažké. Jedného dňa keď bola Mona už staršia počula záhadné zvuky prichádzajúce z kuchyne. Išla sa pozrieť čo ten rachot robí a našla tam pestrofarebného papagája ktorí sa dovnútra dostal otvorením oknom. Papagáj okamžite ako ju zahliadol sa dal na útek. Mona ho chcela chytiť ako vysvetlenie porozbíjaných riadov v kuchyni. Ale bolo to takmer nemožné pretože papagáj sa jej veľmi bál. Ona sa ale nevzdávala a papagája chytila. Papagájovi sa to nepáčilo a tak ju kusol a otvoreným oknom uletel na záhradu. Mona utekala za ním a nakoniec ho chytila. V ten moment sa dozvedela že dokáže rozprávať zo zvieratami. Ukázalo sa že papagáj vletel do kuchyne pretože sa snažil nájsť jedlo. Mona sa ho rozhodla nechať ale mala podmienku že sa to nemohli dozvedieť kráľ s kráľovnou. A tak si ho schovala do izby. Ale nevydržalo jej to dlho. Jeden deň keď Mona nebola doma započuli kráľ s kráľovnou zvuky z Moninej izby. Rozhodli sa to preskúmať a našli tam papagája. Keď sa Mona vrátila domov videla naštvaných kráľa a kráľovnú s papagájom v ruke. Chceli ho vyhodiť ale nakoniec si naň zvykli s nechali si ho. Vďaka tomuto dielu som si uvedomila že by sme k sebe mali byť milý a mali by sme si uvedomovať veci čo povieme. Túto knihu by som odporučila milovníkom zvierat a celkovo všetkým ktorí majú radi knihy.