Keď som siahla po knihe Má posledné slová, netušila som, že ma až tak zasiahne. Očakávala som klasický príbeh o stredoškoláčke s problémami, no dostala som omnoho viac – príbeh, ktorý som si prežila spolu s hlavnou postavou. A možno som sa v nej trochu aj našla.
Samantha McAllister je navonok „normálne“ dievča. Má populárne kamarátky, krásne vlasy, nosí dokonalý úsmev. Ale pod tým všetkým sa skrýva ticho. Ticho, ktoré spôsobuje OCD – forma obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorá sa nedá len tak vidieť. Sam má v hlave chaos, o ktorom nikto netuší.
Zlom v jej živote nastane, keď stretne Caroline. Tá ju zoznámi so skrytou miestnosťou-´Poets Corner´. Miesto plné ľudí, ktorí sa neboja písať o tom, čo cítia. Miesto, kde Sam prvýkrát pocíti, že môže byť sama sebou. Kde slová liečia.
Táto kniha mi ukázala, že nie sme sami vo svojich myšlienkach. Že niekedy to, čo nás najviac ničí, vieme pretvoriť na niečo krásne – na poéziu, na umenie, na slová. A aj keď príbeh prináša nečakaný zvrat, neuberá to na jeho sile. Práve naopak – vďaka tomu som si uvedomila, aké dôležité je počúvať, pýtať sa, a hlavne… byť k sebe úprimný.
Má posledné slová nie je len o dievčati s duševnou poruchou. Je o hľadaní vlastného hlasu. O priateľstve, ktoré nezávisí od statusu, ale od porozumenia. A o tom, že každý z nás má príbeh, ktorý si zaslúži byť vypočutý.