Ku knihe Maco Mlieč som sa dostala práve vďaka hodinám slovenčiny a povinnému čítaniu. Povinné čítanie mi často žánrovo nesedí, keďže mám radšej dobrodružné knihy s prvkami fantasy, bola som na začiatku čítania dosť skeptická. Štýl písania Jozefa Gregora Tajovského ma však vtiahol do deja z dedinského prostredia po pár stranách. Dej bol písaný stručne a jasne, nebolo nutné stráviť hodiny rozmýšľaním nad ideou, ktorú chcel autor ukázať. Kniha mi dala pohľad na svet a dedinské prostredie, ktorý som predtým nemala. V texte bol krásne ukázaný život človeka, ktorý nemá nič a jeho postavenie v spoločnosti. Poviedka ukazuje, ako sa ľudia správajú k tým slabším a často ich využívajú na podradné práce. Týchto ľudí často spoločnosť odsudzuje a vníma ako podradných, aj keď často nemôžu za to, z akých podmienok pochádzajú. Som naozaj rada, že je tento text povinným čítaním a verím, že viacerým ľuďom otvorí oči tak ako mne. Text ukazuje realitu dedinského prostredia v našom štáte. Napriek tomu, že sa Gazda o Maca mlieča často dobre nestaral, Maco Mlieč mu pred svojím koncom ďakuje za všetko, čo pre neho kedy urobil. To, že Gazda Macovi Mliečovi po jeho smrti vystrojil veľký pohreb vnímam ako niečo veľmi zvláštne, no odrážajúce realitu. Často si uvedomíme to, čo pre nás niekto robil až keď od nás odíde.