Rozprávač sa stretáva s Macom, ktorý pásol kravy. Rozprávajú sa o Macovej robote, o tom ako dlho už pracuje u gazdu, koľko má rokov, akú má plácu. Starý Mliečnik je so svojou robotou spokojný, je rád, že má kde bývať, že dostane jedlo, šaty a kúsok tabaku do fajky.
Maco Mlieč ako osemnásťročný prišiel k majetnému gazdovi za paholka ku koňom. Keď mu pomreli rodičia, chcel sa oženiť, ale za takého mrzáka nechcela ísť ani jedna dievka. Ako mládenec si holil celú tvár, vlasy začesával a dával podstrihovať. Ale prešlo niekoľko rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával.
Tak vyše dvadsať rokov Maco bol pri koňoch. Rád ich opatroval, ako svoje vlastné. Vozieval gazdu aj gazdinú do poľa, na lúky. Maco sa tak stal panským kočišom a sedliackym paholkom.
Raz podvečer šiel po gazdu do mesta, kone sa mu splašili a Maco si zlomil nohu. Kedže na nohu kríval, začal robiť pri voloch. No o pár rokov nevládal už ani pri voloch, a tak ho gazda dal ku kravám. V jeseni spával na poli i doma. Nikomu sa neponosoval, že mu dych počalo stavať a v nohe ho štiepalo. Počas Vianoc už nevládal okolo statku robiť a aj zima mu v telínci bola. Vedel, že už nebude dlho žiť, a preto sa chcel s gazdom vyrovnať. Chcel gazdovi splatiť to, že posledné dni len ležal a svoju robotu neporobil. No sám gazda mal voči Macovi dlh. On však žiadne peniaze nechcel, len chcel, aby mu poriadny pohreb vystrojili a na cintoríne pochovali. Výrazným momentom je, že Maco ďakuje gazdovi za všetko čo pre neho urobil a bozká mu ruku.
Autor v diele zvýraznil záujem o vnútorný život prostého človeka a zameral sa na sociálnu problematiku najnižších ľudových vrstiev. Autor zobrazil každodennú prácu hlavného hrdinu a preniká do jeho psychiky.