Helena Vadkertyová, ZŠ Rudina, 8.A
Malá čarodejka
Jedného daždivého dňa som sa tak zamyslela. Čo keby som vedela čarovať¬? Ale nie tak ako kúzelníci, ale naozaj! A tie články v novinách: Monika Strašikačková, najlepšia detská čarodejka na svete. No, myslím si, že sa to nesplní, je to márna predstava. Jedine, že by som mala naozaj, ale naozaj naozajstný prútik. Raz, keď som bola v knižnici, videla som tam knihu kúziel, tak som sa rozhodla, že si ju požičiam. Akurát neviem ako ju prečítam za jeden mesiac, keď má 777 strán a ja iba 7 rokov, pri mojom pomalom čítaní to bude trvať skôr ďalších 7 rokov. Ale musím povedať, že táto kniha je naozaj skvelá, lebo hneď na prvej strane je návod na prútik, lepšie to už ani nemohlo byť. Za svitu mesiaca v splne som odrezala prútik z vŕby a uvarila som ho ako párku, na rovnakej teplote a rovnako dlhý čas. Potom som tam ešte hodila môj vlas, ktorý som si odstrihla a vyslovila som zaklínadlo :
Nech sa prútik uvarí,
nech sa z neho aj parí,
veľmi sa mi vydarí
a úsmev mi vyčarí!
Tak a teraz ho idem vyskúšať! Na strane 12 je zaklínadlo otvorenia dvier, stačí iba povedať: „Dvere otvoros voľnos!“, a ukázať na ne prútikom. Neuveriteľné, naozaj to vyšlo. Teraz skúsim niečo ťažšie. V tomto období každý čaká kedy napadne prvý sneh, mohla by som ho teda vyčarovať. Urobila som presne to, čo bolo na strane 240. „Počasie začos snežos!“, povedala som a zdvihla som svoj čarovný prútik. Som taká šťastná, aj toto vyšlo! Zajtra sa po škole pôjdem rovno sánkovať. V tom sa v stále otvorených dverách objavili rodičia. „Prečo tu sú otvorené dvere Monika? Čo sa tu dialo?“ vykríkla na mňa mama. Ja som rýchlo schovala prútik aj knihu pod posteľ. Už iba vysvetliť im ten hrniec v kuchyni a otvorené vchodové dvere. Som vážne zvedavá ako to zvládnem. Znovu sa ozvala otázka: „Monika, pýtam sa ťa prečo tu sú otvorené dvere?“ Cestou k nim som ešte dala hrniec do umývadla, aby to nebolo tak podozrivé. „Ja neviem, asi sa otvorili samé“, odpovedala som mame. „Tak samé? Nevymýšľaj si! Keď povieš pravdu teraz nepotrestám ťa.“ „No, ja som išla vyniesť smeti a akurát ste prišli.“ „Jéj, ty si zlatá, ďakujem a prepáč, ľúbim ťa.“ Navalili sa na mňa prekvapivo milé slová. Necítim sa dobre za to, že som klamala, ale čo už, idem radšej vyniesť tie smeti. Na druhý deň som sa hneď po škole išla sánkovať, tak ako som hovorila. V noci napadalo až 10 cm snehu a tak sa sánkovalo skvele. O šiestej už bola tma, preto som sa pobrala domov. Keď som prišla, zistila som, že rodičia ešte nie sú doma. Lenže ja som už hladná a nič nie je navarené. Myslím, že znovu prišiel rad na kúzla. Od strany 270 po stranu 300 sú kúzla na prípravu jedál. Je ich tu 1200, to určite nie sú všetky, ale musím si z nich vybrať. Takže, polievku som si zvolila paradajkovú a potom jednoduchú špecialitu špagety so syrokrémom a kečupom. „Uvaros parajdos polievkos!“, povedala som a ukázala som prútikom na hrniec. Potom som povedala: „Uvaros špagétos sós syrokrémos ás kečúpos!“ a zopakovala som to isté čo predtým. Skvelé všetko vyšlo! Keď som dovečerala akurát prišli rodičia a hneď povedali: „Prepáč, boli sme asi v hodinovej kolóne.“ „Hneď idem variť zlatko.“, dodala mamina. „Netreba, ja už som uvarila.“, ozvala som sa. „Čo? Ako?“, opýtala sa a hneď sa išla pozrieť do kuchyne. Nemo stála s otvorenými očami aj ústami, nechápajúca kde som si našla recept a ako som to urobila. Vlastne ani ja tomu nerozumiem. „Tak dobrú noc.“, ešte som povedala a odišla som spať. Ráno, keď som sa zobudila napadlo ma, že vždy vo voľnom čase by som sa všetky tie kúzla mohla učiť naspamäť. Čas ubiehal a o dva roky som sa prihlásila do súťaže, ktorú som videla v reklame. Skvelá príležitosť splniť si sen. Volá sa to: Nájdi v sebe svetového kúzelníka. Je to pre deti do 12 rokov. Ešte stále nikto nevie, že viem čarovať, ale keďže sa tam dá prihlásiť bez súhlasu rodiča, rozhodla som sa, že ich tam zavediem až v ten deň. Nastal deň D a ja som sa už nemohla dočkať. Síce som sa ešte nenaučila posledných 100 strán, ale tie sa naučím potom, aj tak sú veľmi ťažké, keďže je celá kniha zoradená od najľahších po najťažšie. Každý, kto tam bol porotu veľmi zaujal. Potom som prišla na rad ja. Ako prvé som im predviedla, že sa malinovka sama liala z plechovky do pohára. Potom som porotcom povedala aby sa pozreli do vrecka, každý v ňom našiel cukríky. Na záver som jedného porotcu teleportovala na pódium a mňa som posadila na jeho miesto, lebo ma už boleli nohy. Porotcovia neverili vlastným očiam. Nakoniec sa stalo niečo nečakané. Zo všetkých 70 000 detí iba 10 postúpilo do finále a ja som medzi nimi. Povedali mi že som ich nie len zaujala, ale priamo očarila a zaslúžim si vyhrať. Som dojatá a teraz už naozaj má cenu naučiť sa aj tých zvyšných 100 strán. Najmä 777., ktorú chcem použiť do finále. Bude už o tri mesiace. Keď som sa už naučila celých 99 strán veľmi som sa tešila na tú poslednú. V deň mojich 10. narodenín som sa naučila kúzlo na 777. strane. Bolo veľmi ťažké vyčarovať lietajúcu mačku, ale nakoniec sa mi to podarilo. Tá, ktorú som vyčarovala bola čierna, mala biele krídla, ale… bola tučná, no hlavné je že vie lietať. To isté, aj s rovnakou mačkou, som predviedla aj vo finále. Nikto tomu nerozumel. A ja zase nerozumiem tomu, prečo som úplne, ale že úplne vyhrala. Som tak šťastná, som najlepšia detská čarodejka na svete a dokonca o mne píšu v každých novinách. Neuveriteľné. Mimochodom, tú lietajúcu mačku som si nechala a dala som jej meno Tučimačka, takže teraz sme ju spolu s rodičmi, ktorí sú na mňa veľmi hrdí pasovali za Tučimačku Strašikačkovú. A keď som bola v knižnici vrátiť tú knihu, ktorú som mala nakoniec 3 roky, povedali mi, že takú knihu nikdy nemali a žiadna Monika Strašikačková si u nich nikdy žiadnu knihu nepožičala. Že vraj si ju mám nechať, tak som si ju položila na moju poličku úspechov.
Malá čarodejka 2
Už mám 12 rokov. Teoreticky je to iba, keďže ma už v tomto veku poznajú ľudia po celom svete. Mám veľa fanúšikov, a spoznala som aj ľudí, ktorí ma veľmi obdivujú a chcú sa naučiť čarovať tak ako ja. Akurát v škole nie som veľmi obľúbená. Každý mi závidí, že mám stále iba jednotky. Jediný človek, ktorý ma tam má rád, je Bea – moja najlepšia kamarátka. „Môžem dnes po škole k tebe prísť?“ opýtala sa ma. „Jasné.“ odpovedala som. Keď skončilo vyučovanie, ponáhľala som sa za Tučimačkou, lebo som jej ráno zabudla dať jesť. „Prileťos sedmos piscios!“ povedala som, a na ruku mi priletelo 7 rybabôčok. Sú to ligotavé sardinky s pestrofarebnými krídlami babôčky pávookej. Na nich sú krásne žmurkajúce očká. Zrazu niekto zazvonil pri dverách. Bola to Bea. Pustila som ju dovnútra. „Idem ešte na záchod. Sadni si zatiaľ na gauč.“ povedala som jej, lebo som nestihla dať rybabôčky Tučimačke. Už sa nevedela dočkať, kedy bude papať. Mňaukala, a ja som jej postupne začala púštať rybabôčky. Ona ich chytala po celej izbe. Jedna rybabôčka Tučimačke ušla, a vletela priamo do obývačky, kde Moniku čakala Bea. Kútikom oka zazrela nejaký pohyb, a otočila tým smerom hlavu. Rybabôčku síce nezazrela, ale uvidela trblietajúci sa rozvírený prach. Priblížila sa k tomu, aby si overila, či vidí dobre. Zazrela knihu kúziel. Chytila ju do ruky a prach na nej sa začal ešte viac trblietať. A vytváral číslo 37. Bea nevedela, čo by to mohlo znamenať a tak nalistovala stranu 37. V ľavom hornom rohu uvidela rímsku číslicu päť. Potom listovala ďalej. Všade videla iba prázdne strany. Až na strane 74 uvidela písmeno Y. Hľadala ďalej. Na strane 111 bolo písmeno T. Zistila, že písmeno je na každej tridsiatej siedmej strane. Nasledovala ďalšia rímska päťka, nula a R. Vtedy jej to došlo. A vtom som prišla. Keď som ju uvidela s knihou kúziel, zamrzla som. Totižto na prvej strane tej knihy bolo napísané, že nemám o tej knihe nikomu povedať. Bea sa opýtala: „Prečo tu máš knihu s prázdnymi stranami?“. Zarazila som sa. „Iba na každej 37. strane je nejaké písmenko. Zatiaľ to vytvára slovo VYTVOR.“ dodala. „Ty naozaj na tých stranách vidíš iba tie písmenká a nič iné?“ opýtala som sa Bei. „Naozaj. Pozri, iba tu je písmenko R.“ povedala a ukázala na ľavý horný roh. Každá z nás vidí niečo, čo tá druhá nevidí. „ A pokračujú ešte tie písmená?“ opýtala som sa. „Pravdepodobne áno. Poďme to zistiť.“ odpovedala. „VYTVOROS TAJNOS CIRKLOS!“ prečítala som, čo sme nakoniec vytvorili. V tom sa kniha zatvorila. Na obale knihy sa vytvoril kruh, vnútri ktorého bol list. „Ak čítate tento list, znamená to, že krajina, ktorej vládnem je v nebezpečenstve a len vaše priateľstvo ju dokáže zachrániť. Volám sa kráľovná Raya. Môj ostrov Flying Rainbow island je potrebné zachrániť pred vládcom Sibirákom, ktorý vládne ostrovu Bad Black island. Treba zničiť Sibiráka aj jeho príšery, ktorých je stále viac a viac. Po ceste k môjmu ostrovu musíte prejsť okolo troch ostrovov, ktoré už ovládol a jedného, ktorý sám zmizne, keď zničíte Sibiráka. Na prvom obývanom ostrove sa nachádzajú iba obludy. Sú celé čierne a majú na sebe bradavice, z ktorých vystrekuje čierny sliz. Pôsobí ako žieravina. Majú dlhé ostré čierne zuby a smrdia ako pokazené vajcia. To vám môže pomôcť, aby ste sa im vyhli už z diaľky. Na druhom ostrove sú okrem oblúd aj monštrá. Tie sú taktiež celé čierne a majú na sebe také isté bradavice, ale majú iba jednu nohu a jedno oko. Nemajú zuby, ale zato majú rohy. A sú oveľa vyššie ako obludy. Ale to najstrašidelnejšie na nich je, že chrlia oheň. No predsa to nie je ten najstrašidelnejší tvor. To je totiž vládca Sibirák. Dokáže čarovať aj bez prútika. Je celý z učmudeného kovu. Takže na neho môžete použiť magnet, ktorý ho sparalyzuje. V žiadnom prípade nemôžete ísť popod ani ponad ovládnuté ostrovy. Ak pôjdete popod môže na vás kvapnúť čierna žieravina, a ak ponad môžete sa nadýchnuť otráveného vzduchu. Preto treba ísť popri ostrovoch a z dostatočnej vzdialenosti. Vládca Sibirák prichádza z východu a chce zabrániť slnku, aby naša dúha ďalej žiarila. Bez slnka a vlhkosti, ktorú požiera pokazený vzduch z ich ostrova sa naša dúhová atmosféra stratí, a keď sa stratí, môže celú našu planétu pohltiť čierny sliz. Osud nášho sveta leží iba vo vašich rukách. Ak sa rozhodnete nám pomôcť, prosím, vyslovte nahlas toto zaklínadlo: Knihos priveďos násos dos zázračnos svetos!“ S Beou sme sa na seba pozreli. „Ideme do toho?“ opýtala som sa jej. „Že váhaš.“ odpovedala mi a vyslovili sme spolu kúzelné slová. Následne sa vytvoril vír a vtiahol nás aj s Tučimačkou a rybabôčkou, ktorú stále naháňala. Počas toho ako nás ten vír vypľúval, sa Tučimačka začala zväčšovať. Sadli sme si na jej chrbát. „Ako vieme, či ideme správnym smerom?“ opýtala sa ma Bea. Začala som o tom tiež pochybovať, pretože Tučimačka stále iba naháňala rybabôčku. Zrazu sme zacítili smrad. „Ideme správnym smerom.“ odpovedala som. Povedali sme Tučimačke, aby zmenila smer a ona ho zmenila, ale iba preto, že ho zmenila aj rybabôčka. Smrad sa začal vzďaľovať. Nevedeli sme či je to dobré, lebo sme údajne mali zničiť príšery, ktoré tam sú. Aj tak sme pokračovali ďalej. Natrafili sme na ďalší ostrov. Tento krát sa k nemu rybabôčka priblížila dosť blízko. Tučimačka išla, samozrejme, za ňou. Čierne obludy na nás začali vyprskovať sliz. Keď ho strelili Tučimačke do ňufáka, naježila sa, sfarbila sa na dúhovo, a začala do tých oblúd vrážať dúhové blesky, vďaka ktorým im vypálila bradavice. Zrazu tie obludy neboli čierne, ale dúhové. „Vau. Ty máš nejakú schopnosť, Tuči?“ opýtala som sa jej. „To nám môže veľmi pomôcť.“ dodala Bea. Potom sme obleteli celý ostrov a zneutralizovali všetky obludy. Leteli sme ďalej, až sme sa priblížili k ďalšiemu ostrovu. Vyzeral rovnako, ako ten prvý. Ako spálenina. Bol pokrytý čiernym slizom, a tiež sa tu nachádzali vodopády zo žieravej lávy. A mal čierne krídla. Lietal, rovnako ako všetky ostrovy, ktoré sa tu nachádzajú. Ako bolo napísané aj v liste, boli tu monštrá. Pokúsila som sa jedno z nich zamraziť. Ukázala som naňho prútikom, a vyslovila zaklínadlo: „Vytvoros ľados!“ Kým som dopovedala zaklínadlo, začal na mňa chrliť oheň, a tak sa naše lúče zrazili. Kvôli jeho sile mi ruka uhla, a vystrelila som ľad na druhé monštrum. To sa už zamrazilo, lebo práve nechrlilo oheň. Lenže oheň monštra, do ktorého som pôvodne vrážala ten ľad nakoniec vychrlil až ku mne, a keby ma Bea neodsotila, tak by už bolo po mne. Ale aspoň sme prišli na to, že pokiaľ práve nechrlia oheň, tak ich môžem jednoducho zamraziť. Takže Tučimačka nás zbavila oblúd a ja monštier. Ostrov sa rovnako, ako aj ten predtým zmenil na dúhový, a celý sa ligotal. Láva vo vodopádoch sa zmenila na nádhernú krištáľovo čistú vodu a krídla, na ktorých lietal, už boli biele. Teraz je pred nami ten najťažší ostrov, na ktorom žije vládca Sibirák. Hneď ako sme prišli k ostrovu nám povedal: „Kto ste, že ste sa rozhodli bojovať proti mne? Ja som najsilnejší človek na svete. Nikto ma nikdy neporazí.“ „Prečo vás to zaujíma, keď sme pre vás nikto?“ opýtala sa ho Bea drsne. „No tak ukážte, čo viete.“ povedal Sibirák. „Objavos magnetos vos Beinos rukos!“ povedala som, ukázala som prútikom na Beinu ruku, a v nej sa objavil magnet. „Si ochotná ísť za ním, a paralyzovať ho? Budem ťa kryť bleskami.“ opýtala som sa Bei. „Dobre, skúsim to. Keď sa bojím pomáha mi spievanie.“ povedala a začala spievať vokály z jednej reklamy, ktorá ju práve napadla, a ja som sa pridala k nej. Keď sme dosiahli najvyšší tón, Sibirák sa chytil za hlavu, a z nosa mu začal vytekať ten čierny sliz. „Idem teraz.“ povedala Bea a išla ho magnetom sparalyzovať. Keď ho paralyzovala, počas toho, ako som ja stále spievala, som zoskočila z Tučimačky. Pristúpila som k Sibirákovi bližšie, a strelila som mu blesky do srdca s pomocou zaklínadla: „Vytvoros bleskos!“ Keď ho zasiahol blesk do srdca, celý sa rozpustil na čierny sliz a jeho príšery tiež. A keď sa premenil aj celý Bad Black island, tak odkryl Flying Rainbow island tým, že sa presunul na pôvodné miesto, pretože ho už neovládal vládca Sibirák. Išli sme ďalej tam, kam nás viedla rybabôčka. Tento krát sme už konečne išli do kráľovstva, kde nás celá šťastná čakala kráľovná Raya. „Veľmi vám ďakujem, že ste zachránili náš svet. Toto je pre vás na pamiatku.“ povedala, a dala nám obom nádherné dúhové perly. Potom poškrabkala Tučimačku pod bradou a ona sa zmenšila. „Ďakujem aj tebe.“ dodala. „A ty, rybabôčka, môžeš ísť k svojim.“ povedala a poslala ju k potôčiku, pri ktorom bolo veľa ďalších rybabôčok. Ona na ňu žmurkla svojimi očkami, a veselo zatrepotala krídelkami. „Teraz stačí vysloviť zaklínadlo na teleportovanie, a pri tom myslieť na svoju izbu. „Teleportos domovos!“ vyslovili sme s Beou naraz a pri tom sme aj chytili Tučimačku. Odrazu sme sa ocitli naspäť v obývačke. Chvíľku sme nevedeli uveriť, čo sa nám stalo, ale bolo nám jasné, že sme si obe pamätali to isté, pretože sme uvideli perly na svojich krkoch.