Vietor, ktorý ti preniká do kostí, ako žiaden iný, ani početné vrstvy oblečenia nestačia. Lily sa prechádzala po studených uličkách so svojou kamarátkou Klárou. Ich tváre mrzli, zatiaľ, čo sa ich ústa veselo smiali.
Prešli krátkou uličkou, akou ešte nešli, čo bolo zvláštne, keďže v tomto malom meste bývali celý svoj život. Zaviedla ich na obrovské parkovisko s množstvom áut. Bola to len náhoda, kam oči Lily zablúdili. Nevedela, či sa jej v tej chvíli rozbúchalo srdce tisíc úderov za sekundu alebo ich pár vynechalo. Istá si bola len tým, že sa zľakla až takmer vyskočila zo svojej kože. A čo uvidela? Bielu masku s dierami v tvare kruhov, ktorá by zakryla by celú tvár. Horšie bolo miesto, kde ju niekto nechal uloženú, bola totižto priviazaná na prednú sedačku auta. Na prvý pohľad sa zdalo, akoby tam niekto v maske sedel! Možno len pozerala príliš hororových filmov. Vtedy si uvedomila Klárin zmätený pohľad. Stále sa snažila ukľudniť svoj dych, a tak len ukázala na miesto, kde zazrela masku. Klára ju chvíľu nemohla nájsť, ale keď ju našla, tiež mierne nadskočila.
Obe sa zasmiali na ich výskokoch a pokračovali ďalej. Nemohli si však odpustiť malé dobiedzanie, a preto si až do konca vymýšľali strašidelné príbehy, vždy s maskou v hlavnej úlohe, v snahe vzájomne sa vystrašiť.
Keď sa každá pobrala ich vlastnou cestou, Lily dostala zvláštny pocit. Taký, aký vám prenikne do mysle a vy zabudnete, ako sa racionálne rozmýšľa. Chĺpky na celom tele sa jej postavili, no nevedela prečo.
Och, nie! Opäť? Lily sa modlila, aby to, na čo sa práve pozerala, nebola pravda. Avšak bola. Oči jej padli na auto a.. v ňom maska! Auto sa od prvého líšilo nezabudnuteľnou jasne červenou farbou. Nohy jej stuhli na mieste sťa by ich prikovali. Zamrzla v šoku, no to po chvíli prešlo a rýchlym krokom pokračovala. Hlavu držala dole, zrak na chodníku. Už nechcela vidieť ani len koleso žiadneho auta.
Aj napriek zraku uprenému na chodník spadla a bolestivo si udrela koleno. Išla sa zdvihnúť, a ako sa pozrela pred seba, uvidela auto. Predtým si ho nevšimla, ale to bol koniec koncov jej plán. V aute, postavená na rovnakom mieste, ako predošlé, bola maska. Neposkočila, no srdce jej kričalo od strachu.
Akoby ani nebola prítomná, zízala. V ušiach jej pišťalo, akoby mohla počuť psiu píšťalu, ktorá ju ohlušovala. Žalúdok jej spravil možno štyri kotrmelce presnosťou olympijskej gymnastky. Nemohla rozmýšľať. Nemohla stáť. Rozbehla sa. Musela sa odtiaľ dostať. Jej nohy sa hýbali rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým. Po tvári jej začali stekať slzy číreho zúfalstva a bezmocnosti. Zrazu sa dom, z ktorého chcela tak veľmi ujsť, nezdal až taký zlý. Bolo v ňom teplo, pohodlie a bezpečie. Kiežby bol bližšie.
Už nezvládala ďalej bežať. Nemohla. Išla stále pomalšie a pomalšie. Nakoniec už iba unavene kráčala. Ako to, že ešte nie je doma? Vždy to trvá tak dlho? Cítila sa kilometre vzdialená, pritom ani celá cesta nemala kilometre. Jej pľúca išli prasknúť, pot sa jej valil z čela a nekontrolovateľne dýchala. Dokonca aj slzy jej vyschli z tváre. Nemala energiu na to, aby vytlačila nové. Vtedy však Lily zacítila niečo na svojej tvári. Studené, no nie viac, ako neúprosný vietor. Niekto bol za ňou! A snažil sa jej dať na tvár.. MASKU! Snažila sa kričať, ale márne. Nikto ich nevidí? Je uprostred uličky za jasného svetla! To už bola, ale maska na jej tvári.