Kniha, ktorá mnou zarezonovala a stala sa aj mojou obľúbenou knihou je Mengeleho dievča. Je to skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory a prežila aj pokusy Josefa Mengelea. Túto knihu som si vybrala preto, lebo ma veľmi zaujíma obdobie druhej svetovej vojny. Chcela som lepšie pochopiť, ako túto hrôzu prežívali ľudia, čo cítili a ako sa s tým vyrovnávali. Kniha ma zaujala silnými a zároveň desivými príbehmi. Najviac ma zasiahlo, ako sa zo života plného každodennej istoty stal boj o prežitie. Ľudia, ktorí mali svoje rodiny, domovy a sny, zrazu žili v neistote a strachu.
Z knihy mi v pamäti utkveli viaceré silné príbehy. Napríklad ten o staršom bratovi Violy, Alexanderovi Fischerovi. Pomáhal ostatným mužom, s ktorými kopali zákopy — nie s krompáčmi a lopatami, ale s ťažkými kovovými tyčami, lebo nič iné nemali. Pred vojnou študoval medicínu, takže keď niekto ochorel alebo sa zranil, snažil sa pomôcť. Bol silný nielen fyzicky, ale aj psychicky — dodával ostatným nádej. No jedného dňa sa musel ísť pracovať aj jeden z jeho kamarátov, ktorý bol chorý a slabý. Nevládal pracovať železnými tyčami. Keď prechádzal okolo pracujúcich dozorca, spomínaný nedopatrením udrel tyčou do nohy Alexandrovi a spôsobil mu otvorenú zlomeninu. Nohu mu museli amputovať a Alexander to psychicky veľmi ťažko znášal. Prestal sa cítiť užitočný a mal pocit, že je všetkým na príťaž. Jednej noci sa rozhodol, že svoj život ukončí. Vedel, že smrť zamrznutím môže byť rýchla a bezbolestná. Sadol si večer na stoličku vonku a čakal. Ráno ho kamaráti našli zamrznutého. Bol to silný mladý muž, z ktorého mohol byť lekár, ale osud to zariadil inak.
Ďalší príbeh, ktorý ma hlboko zasiahol, bol o tom, ako nemeckí vojaci vodili židovské matky s deťmi k vode. Deti hádzali do vody a nútili matky pozerať sa, ako sa ich deti topia. Nemohli im nijako pomôcť. Podobný prípad bol s mužmi – zviazali ich dokopy, jedného zastrelili a jeho telo stiahlo ostatných pod vodu. Aj keď niektorí vedeli plávať, nedokázali sa zachrániť. Táto krutosť bola a je nepochopiteľná. Ľudia zomierali len preto, že boli Židia. Je hrozné, že si niekto dovolil rozhodovať o tom, kto má právo žiť a kto nie a takými spôsobmi. Avšak, v knihe nie sú len smutné príbehy. Sú tam aj tie, ktoré ukazujú silu, nádej a lásku. Napríklad keď Viola stretla svoju životnú lásku. Hoci ich vojna rozdelila, po vojne sa znova našli. Napriek tomu, že sa neskôr rozhodla stráviť život s niekým iným, láska mohlo byť to, čo oboch udržalo nažive počas vojenskej hrôzy.
Dojímavý bol aj príbeh, keď sa po vojne vrátila a stretla svojho brata Juraja alebo keď našla svojho psíka, ktorého veľmi milovala, ale nemohla si ho počas vojny vziať so sebou.
Táto kniha nebola len ďalšou z prečítaných, ale čosi vo mne zanechala a donútila ma sa zamyslieť nad životom. Uvedomila som si, aké mám šťastie, že žijem v mieri, že mám čo jesť, kde spať a nemusím sa báť, čo bude zajtra. Neviem si ani len predstaviť to utrpenie, ktoré museli títo ľudia prežívať.
A prečo som poukázala hlavne na tie smutné príbehy z knihy? Možno som si ich zapamätala práve preto, aby som si v ťažkých chvíľach mohla povedať, že nikdy to nie je až také zlé, pretože táto kniha mi ukázala, že aj v tých najtemnejších časoch dokázali ľudia veriť, nevzdať sa a nájsť v sebe silu prežiť.
