POLEDNICA
Milé deti, posadajte si tichúčko a ja vám teraz vyrozprávam príbeh z Makova, ktorý som počula od mojej prababičky. Tento príbeh ešte si ešte nenašiel miesto v žiadnej knihe, preto som sa rozhodla, že ho musím zapísať sama. Ako keby som bola prababičkou Veronikou ja.
Keď som bola mladá dievčina, moja mama mňa a mojich ďalších súrodencov strašila Polednicou a ako sa jej nikdy nemáme pozerať do tváre, lebo by si nás zobrala. Ja, ako najstaršia z nich, som tomu nevenovala toľko pozornosti, pretože som si myslela že to je opäť nejaká mýtická bytosť, ktorá nám mala nahnať strach, no opak bol pravdou.
Jedného dňa na poludnie som kráčala z pastviny domov hore na Novú Dedinu, keď v diaľke som zbadala neznámu a veľmi vysokú osobu, ktorej cez šatku nešlo vidieť do tváre. Malo to obrovskú palicu a celkom otrhané oblečenie. Hneď som si spomenula na mamičkine slová, a aj keď som bola veľmi zvedavá kto to je, ako sa to približovali ku mne, pozerala som sa len do zeme. Bolo to už pri mne, keď to náhle zastalo. Cítila som len ako ma zakryl vysoký a studený tieň tejto osoby, ktorá len čaká na to, aby som sa tomu pozrela do tváre. Kolená sa mi začali neskutočne triasť, a aj keď som chcela zdvihnúť môj pohľad, odolala som. Vedela som, že si to prišlo po mňa a zrazu v plnej zlosti mi to fúklo do tváre a mňa prešiel mráz po celom tele. Keď ma to konečne nechalo na pokoji, tak som ešte nehybne stála. Bála som sa čo i len nadýchnuť. Keď som konečne nabrala odvahu, ani som sa neobzrela a bežala som rýchlo domov. Všetko som s plačom vyrozprávala mame a tá ma utešila.
Na toto nikdy nezabudnem. Každý jeden deň, keď som počula biť kyvadlové hodiny, poludnie, zovrelo sa mi srdce. Veľmi som sa bála že to príde znova. Nikto ešte nezistil kto to je, no všetci vieme, že to čo sa o tom hovorí nemáme brať na ľahkú váhu.