Minulosť v nás
(mikropoviedka)
Popri Temži panovalo ticho a pofukoval príjemný letný vetrík. Pomaly, ale isto začínalo mierne leto, čo v Londýne nepredstavovalo príliš veľkú zmenu. Na kamennom chladnom múriku, však sedelo ryšavovlasé dievča a pohupovalo nohami dopredu a dozadu.
Hodiny práve odbíjali jedenástu hodinu večernú, keď dvadsaťdva ročná Addaline Everheartová, skrátene Addie, premýšľala nad životom.
Kedysi by možno uvažovala nad tým, že skočí dole do vôd Temže, no už dávno nebola na tom natoľko zle, aby nad niečím takým vôbec uvažovala. No aj keď to bolo už dobrých päť rokov, čo absolvovala pobyt v liečebni a oni ju odtiaľ prepustili, stále pomerne často chodievala na nočné potulky po Londýne.
A tak sedela tu, na chladnom múriku pri Temži, a pozorovala hladinu vody, mesiac a hviezdy. Samozrejme, že z hviezd toho veľa nemala, keďže tu bolo priveľké množstvo mestského smogu, no aj tak tam boli. Niekde za tou hrubou vrstvou pouličného smogu sa totiž skrývalo vesmírne divadlo. Teda tak si to aspoň vždy predstavovala. Množstvo hviezd, ktoré dávalo pozor na ľudstvo. Pre každého jedna hviezda, ktorá patrila iba jemu. Ako taký symbol toho, že daný človek existoval.
Takto pri pohľade na pokojnú hladinu Temže pôsobil samotný život ako úplná hračka, no ak Addaline Everheartová niečo vedela o živote, tak to, že ľahký rozhodne nie je. Život je a navždy bude plný veľkých strastí a malých radostí a Addie bola presvedčená, že navždy to tak aj bude. A aj keď si bola istá svojím presvedčením, i tak musela neustále premýšľať nad tým, prečo to tak je. Prečo bol život občas taký krutý, taký nespravodlivý a zároveň pekný a šťastný.
„To je otázka, na ktorú asi neexistuje odpoveď. Ale daj vedieť, keď na ňu dostaneš odpoveď, rád si ju vypočujem.” Odpovedá jej neznámy hlas, ktorý ju vyľaká a ona sa strhne.
„Vyvesím plagáty s odpoveďou po celom Londýne, žiaden problém.” Okomentuje to potichu s úškľabkom na tvári. „Ešte som tu o tomto čase nikoho nestretla. Čo tu robíš?” Zaujíma sa o pána tajomného v kapucni.
„Mám rád nočné prechádzky.” Odpovie jej s pokrčením ramien akoby na tom nebolo nič zvláštne. Popravde ju taká odpoveď upokojila. Rozumela jej. Niekedy ľudia potrebovali byť sami, túlať sa ulicami miest, ktoré milovali, alebo si ich ešte len mali zamilovať. Bola to jedna z tých maličkostí, ktoré život ponúkal.
„Chápem, to máme spoločné.” Prikývne Addie pomaly na jeho odpoveď. „Viac než si myslíš.” Dodáva potichu a myšlienkami sa stráca vo vlastnej minulosti. Stále bolo ťažké ju prijať, možno sa jej to ani nikdy nepodarí. I keď… Čo ak sa jej to už podarilo? Len tým, že tu stále bola?
„Asi už mám odpoveď na tú otázku o živote.” oznámi napokon neznámemu, čím opätovne upúta jeho pozornosť. „Tak sem s tým, dievča na múriku.” Vyzve ju a ona sa napokon rozhovorí.
„Ľudia sa často zamýšľajú nad tým, čo bolo. Nad minulosťou. Tápajú v myšlienkach, nad všetkým, čo prežili, premýšľajú o tom, no nechcú sa pritom o tom rozprávať. Ba ju nechcú ani prijať. Pretože, čo nás formuje? Budúcnosť? Nie, tá nie, veď sa ešte ani nestala. Prítomnosť? Do istej miery áno, no aj tá sa úderom blesku mení v minulosť. Takže áno, najviac nás formuje naša minulosť. Ale nemôže nás formovať, ak si ju nepripustíme. Ak sa s ňou nezmierime. A pokiaľ to neurobíme… Náš život stráca zmysel.” Dokončí potichu dievčina s neprítomným pohľadom kdesi do neznáma.
„Si veľmi múdra, keď takto uvažuješ. Teraz dám jednu malú radu na záver ja tebe: nikdy si nenechaj zobrať túto vlastnú myšlienku. Je totiž veľmi dôležitá!” A s týmito slovami zanechá Addie opäť osamote s hviezdami.
Bianka Budošová