Keď sme sa presťahovali do nového bytu sme vždy chceli veľkého psa, výber bol docela ťažký, pretože sme si nemohli kúpiť veľkého psa kvôli majiteľovi.
Pozerali sme všade a hľadali sme psa ktorého by nám dovolili. Jedného dňa mama mi po škole povedala že našla plemeno ktoré by mohlo byť pre nás dobré, bol to ratlík. Sú to drahé plemená a na Slovensku je ich menej, hlavne v okolí Bratislavy, museli sme si kúpiť ratlíka až z ďalekých Košíc. Cesta preňho bola náročná keďže mal iba 5 mesiacov. Vybavili sme si dátum kedy by nám ho mohli priniesť, do dnes si pamätám prvý deň čo sme ho dostali. Bolo 17 hodín večer 7. septembra, bolo zimšie tak bol vo vianočnej bundičke a mal aj rukavičky. Zobrali sme si ho do bytu, najprv sa bál ale zoznámili sme sa. S mamou sme rozmýšľali nad menom, ktoré mu sadne aj na jeho vzhľad. Hmm, nevedeli sme čo mu dať, pozerali sme aj mená na internete ale nič nebolo preňho perfektné, mňa napadlo meno Dani alebo Beni. No však mama s tým nesúhlasila, ale našla ešte lepšie meno, Džony. Od teraz príbeh začína naplno. Po pár mesiacoch to bolo s ním ťažké, lebo zuby mal ako kosačky a furt dačo trhal, no začali sme ho cvičiť. Doteraz to je taký tvrdohlavý pes a nikdy sa nechce učiť triky, hrá sa iba so svojou modrou loptičkou celý deň. Hovorím si ja toho psa nikdy nepochopím, ako ho to baví? No nesťažujem sa, každý ma iné záujmy, ale práve hrýzť loptu celý deň ako hobby? No nie, ďakujem.
Džonymu sa zmenila dokonca aj srsť z hnedej farby na tmavú čiernu ako vrana, zuby sa mu zbrúsili takže už nemal kosačky ale normálne zuby ako pes. My voláme Džonyho smejo, lebo nám vždy po zlom dni dokáže dať príjemný úsmev na našu tvár. Čas pri ňom tak rýchlo ubieha, že dokonca už má 3roky! Ak by som ho mala opísať, tak je pes s dobrým srdiečkom, hravý, nikdy nie je unudený a vždy sa k niekomu pritúli. Džony sa bojí vysávača a nových ľudí, takže statočným ho nazvať moc nechcem. Furt šteká na nových ľudí a nové veci, neviem či to je nejaká jeho reč alebo čo, ale je to vtipné, ale aj otravné, keď to malé čierne štvornožné stvorenie začne vytvárať pazvuky. Džonyho považujú za agresívneho psa na prvý pohľad, ale po pravde on sa len bojí, že na nás niekto zaútočí. Preto vrčí keď pri mne alebo pri mojej mame je niekto neznámy. Jasné že Džony je najobľúbenejší člen rodiny, čo mu závidím. Rád chodí na prechádzky k Dunaju a v lete sa rád kúpe. Keďže má krátku srsť je mu zima aj v lete, keď vylezie z vody a páli slnko. Myslím si, že Džony má najradšej moju mamu lebo ho vždy prekrmovala a rozmaznávala viac než mňa, tomu sa hovorí sladký život bez kriku, jesť celý deň a robiť obľúbené hobby celý deň, čo na Džonyho mieste je hrýzť gumenú loptu a otravovať svojich majiteľov. Ja som bola tá ktorá ho učila sa správať a netrhať pomaly aj steny. Vždy keď si robím jedlo tak žobre s tými veľkými čiernymi lesklými očami jak taký nevinný tvor. Miluje, keď sa môj nevlastný otec podelí o paprikáš a salámu. Džony vie aj rozpoznať kto je dobrý človek a kto zlý, to je jedna z vecí, ktoré vie spoznať najlepšie okrem typu salámy, ktorá rozvoniava na celý byt. Je citlivý na dopravné prostriedky, čo v tom prípade je auto, lebo je mu potom zle. Takže dovolenky sa vyberajú ťažko. Naposledy sme boli v Bibione, vtedy zaspal tak mu nebolo až tak zle. Miluje sa čvachtať v mori s jeho modrou loptičkou. Nenávidí, keď je nesmierné teplo lebo čierna farba priťahuje slnko a zohrieva sa, nerozumiem jak to zvláda.
Raz sme ho aj zobrali na zápas pozerať, hrali sme so silným súperom, s ktorým sme tušili že nevyhráme. Avšak prvý polčas to bolo 1:0 a v druhom polčase sme to dotiahli na 1:1. V posledných minútach zápasu som strelila víťazný gól. Džony začal štekať ako keby vedel, čo pre nás znamená výhra s Komárnom. Odvtedy ho považujeme za psa zázrakov.