Je to skutočný príbeh Slovenky Heleny Citrónovej a nacistického dôstojnika Franza Wunscha. Zakazaná láska no aj napriek elektrickému drôtu zachranili seba a ostatných. Kapitoly v tejto knihe sú rozelené na dve časti. V prvej časti ako opisuje Helena všetko čo zažívala v Osvienčime a potom v druhej časti je priebeh súdu už potom ako odišli z tábora.
Hneď ako Helena vystúpila z dobytčieho vagóna jej ostávali posledné dvadstaťštyri hodín života. Plánovali ju hneď na druhý deň zabiť. Vedela že je väzeň a odsúdena za zločin ktorý nespáchala. Jej zločin bolo to že je židovka. Esesáci jej nevytetovali ani väzenské číslo. Padal sneh stála tam beznádejne a v tom momente si ju všimol jeden dôstojnik. Helena sa obávala toho najhoršieho ale namiesto toho ju prekvapil. Helena sa mu od tej prvej chvíľi páčila a preto ju odviedol k jeho kamarátový ako darček lebo mal narodeniny. Helena mu mala zaspíevať svoju obľubenú pieseň. Zaspievalá mu svoju obľubenú v rodnom jazyku Slovenskom. Jeho kamarát bol veľmi prísny no Helenin hlas sa mu tak páčil že dal rozkaz aby Helenu vyškrtli zo zoznamu a tak dostala dalšiu šancu prežiť v tomto utrpení. Franz odviedol Helenu do pracovného sektóru Kanada. Absolvovala celkovú dezinfekciu a pruhované šaty, vlasy jej našťastie neostrihaly ale tiež ich nemylosrdne ošetrili chemikáliami no musela ich mať zakryté zo šátkov. Prácu ktorú vykonávala nebolá ťažká, triédila oblečenie mŕtvých no napriek tomu každy by chcel takúto pozíciu lebo sem tam si ukradla neaké jedlo. Predtým ako začala pracovať oholili jej podpazušie a ohanbie. Poliali ju roztokom chloridu vapenáteho. Franz prišiel do sektoru Kanada. Nenápadné jej podal listoček a odišiel. Vypýtala sa na toaletu aby si to prečítala. Zaskočilo ju to ,,Zaľúbil som sa do teba” . Zo strachu že niečo esesáci zistia ho hneď vyhodila.Ďalší deň, ďalšie utŕpenie. Vedúca bloku Irma prinútila Helenu a ostatné väzeňkyne napísať list svojím rodinám ,,Ako dobre sa v pracovnom tábore majú”. Helena ho písala svojej sestre Rozinke , o ktorej si myslela že je mŕtva. Franz sa o Helenu staral, priniesol jej termosku s teplým vývarom. No aj napriek tomu sa Helena sťažovala Franzovi lebo pruhované šaty boli príliš hrubé a bez spodnej bielizne sú ako šmirgľovy papier. Boleli ju bradavky ktoré jej skoro kŕvácali. Franz požiadal Helenu aby všetke svoje potreby mu povedala lebo on pre ňu urobil všetko čo bolo v jeho silách. Helena zbadala svoju sestru Rozinku v tábore. Smerovala k plynovým komorám. Helena si v hlave opakovala modlitbu za svoju sestru aby nešla do spŕch. Franz ju chcel zachrániť ale všetci esesáci sa na nich pozerali. Aby Franz odvrátil pozornosť musel Helenu udrieť s bíčom. Nakoniec Rozinku zachránil. V tej chvíľi necítila Helena žiadnú bolesť len pocit vďaky. Potom Franz zrazu odišiel Helena o ňom nič nevedela. Za ten čas sa Helena zoznámila s Andrejom. Rozumeli si a robil preňu tiež všetko, no zrazu prišiel Franz a uvidel ako sa Andrej pozeral na Helenu. Franz ho zbil. Helena dostala týfus. Stála už v plynovej komore, no prišiel Franz a ju zobral. Skrýval ju vo svojej izbe. Nosil jej jedlo a keď kašľala tak pustil nahlas rádio. Záver tohto príbehu prebiehal tak, že Ruská armáda išla napadnúť Osvienčim a tak každý väzeň bol odvedený do Červeného kríža.
Franz dal Helene adresu jeho matky. Sľúbil jej že sa k nej čoskoro vráti. Chcela tam ostať sním no Franz jej to nedovolil a tak kráčal k svojej armáde pochodom na vojnu bojovať. Po niekoľko dní sa vratil späť k Helene a ostali spolu aj po súde.