A je to tu. Konečne po dlhom čase prišla naša naplánovaná rybačka, ktorá bola organizovaná skoro jeden mesiac.
Nemám svoje jedno najobľúbenejšie miesto, ale medzi obľúbené miesta patrí malý súkromný rybníček, ktorý sa nazýva Svitské jazerá. Jazdím tam s kamarátmi Michalom a Lukášom. Oni sú odo mňa starší skoro o 10 rokov, majú viac skúseností a všetko čo o rybolove viem, ma naučili oni dvaja. Vždy je s nimi zábava. Hneď skoro ráno nastúpime do auta, aby sme chytili dobré miesto. Býva tam často veľmi plno. Cesta k rybníčku je zablatená, špinavá a celkovo dosť zanedbaná. Je to skôr taká poľná cesta. Dnes je mokro po daždi, v duchu sa modlím, aby sme nezapadli ako naposledy. Nebola to zrovna sranda roztláčať auto v bahne skoro po kolená a dostávať blatom do tváre. I keď verím tomu, že to muselo vyzerať celkom vtipne. Auto nám hopsá zo strany na stranu a Lukáš s Mišom sa tešia ako malé deti, že oktávka túto cestu zvládne ľavou zadnou. Na miesto dorazíme a z našej krásnej, čiernej, vyblýskanej Octavie je zrazu jedno zablatené čudo.
Pri jazere bude v tento deň určite veľa rybárov. Obliekli sme sa, obuli sme topánky, zobrali si jedlo, rybársku výstroj a poď ho na ryby. Voda je pokojná a panuje okolo nej taká lenivosť, ako keby ju unavilo len to, že na ňu dopadajú lúče ranného slnka. Pohne sa len vtedy, keď nejaký rybár nahodí vlasec s návnadou alebo keď sa nám ukáže nejaká rybka. Michal s Lukášom rozložili stan, ktorý vždy používame na schladenie počas horúcich dní. Ja zatiaľ miešam vnadiacu zmes pre ryby. Naberiem si trochu kalnej vody do vedra, primiešam sypkú zmes a rozmiešam. Presne tak, ako ma to učili moji skúsení kamaráti. Akonáhle máme všetku prípravu hotovú, môžeme sa vrhnúť na prípravu udíc.
Takmer dve či tri hodiny bez akéhokoľvek náznaku pohybu sedím na stoličke, upriamene hľadím na hladinu. V duchu premýšľam, že ryby si zrejme v tento slnečný deň dali dovolenku. Mišo s Lukášom netrpezlivo čakajú na vytúžený záber kapra. Popritom rozprávajú svoje zážitky z rybačiek a ja počúvam veselé príhody.
Len tak, možno z nudy alebo z dlhého čakania som ako návnadu použil kúsok pizze, ktorú som si zabalil na desiatu. A potom zrazu, znenazdania prišiel záber. Udicu mi prehlo, cítil som, že to bude pekný kúsok. Na breh som na háčiku s úľavou vytiahol poriadneho kapra. Krásavec jeden! Potešil ma pohľad na výstavný kúsok. Pomaly som ho podobral podberákom a vložil do sieťky. Mišo s Lukášom samozrejme ihneď dobehli a potľapkali ma po ramene na znak pochvaly. Od nich si toto gesto vážim. Hneď sa ma pýtali, na aké krmivo kapor zabral. Keď som sa priznal, že to bol kúsok pizze, nechceli veriť.
Možno kaprovi zavoňala pizza, možno som mal len šťastie začiatočníka, ale takého kapra sa mi ešte uloviť nepodarilo. Doslova ma zalieval pocit spokojnosti.