Jeden chladný večer som sa premával v autobuse číslo 420.V slúchadlách mi zneli staré klasiky či už Kráľovná, ktorá mala nejaké biele tenisky alebo o tom, ako sme niekedy šampióni tohoto sveta. Šampión, ale tohoto sveta nebol pán, ktorý stál celkom vzadu. Bol to asi mladší chalan odo mňa. Krátke vlasy, roztrhané gate ako obyvateľ nemenovaného sídliska na východe Slovenska. Topánky ledva držali a ponuky radšej nemal na sebe. To, čo, ale mi upriamilo moju pozornosť na neho boli jeho podivné posmešky na okolo cestujúcich. Najprv sa smial na pani, ktorá mala podivný nos a celkovo odpudzujúci vzhľad. Ona si z toho nerobila nič. Potom tam stál vznešený muž možno dokonca kráľ alebo cisár s takmer odhaleným telom. Ten sa iba s arogantným ksichtom pozrel na celý autobus a ďalej postával. Posledných cestujúcich bol malý chlapec, ktorý sa podobal na nejaké chlapčeka skôr princa z povedomej rozprávky. Takú sme myslím, že mali povinne čítať. Naňho si našiel náš chuligán narážku takú, že aj jarný vánok by ho odfúkol. Ten sa len pozrel a zašuškal svoje ruži, ktorú mal v sklenenej nádobe. Keď čas ubiehal ako presýpacie hodiny, mladý junák dostal telefonát od svojho otecka. Vraj má vystúpiť na zastávke Dobšinská. Autobus, ale záhadne nechcel otvoriť. Chalana zrazu chytila taká nervozita, že začal premieňať na odpudivú bytosť, ktorá sa presne podobala na pani, ktorú urážal. Následne mu nitka od nohavíc sa zachytila o sedadlo. Akonáhle išiel k vodičovi, celé gate sa mu roztrhli a bol polonahý keďže nenosil poriadne ponožky ani topánky. A nakoniec, keď vodič opravil poruchu, a tak mohol chalan vystúpiť. Čakal ho, ale jeho otec, ktorý mu dal jednu aj dve výchovné po za uši. Chlapec, ešte predtým, ako odišiel s plačom domov, sa pozrel na autobus s ľuďmi a videl posmievačné tváre. Cítil sa vyľakaný a osamelý, ale vedel, že v jeho živote musí prísť zmena. Jeho otec mu dal vážne poučenie, ale chlapec vedel, že aj keď cestou do dospelosti sa stretne s mnohými prekážkami a nebezpečenstvami, bude mať vždy vo svojom srdci silu a odvahu čeliť im. Ja som to videl celé toto divadlo a robil som si poznámky. Ako som tak sedel vo svojom mieste v buse, uvážlivo som pozoroval ľudí okolo mňa. Vďaka tejto príhode som si uvedomil, že niečo zlé môže byť nakoniec aj na niečo dobré. Možno som bol len náhodným divákom v ich príbehu, ale táto skúsenosť mi otvorila oči a dala mi inšpiráciu napísať vlastný príbeh. A tak som sa naďalej prechádzal svojím životom, so slúchadlami v ušiach a myšlienkami plných príbehov, pripravený zaznamenať ďalšiu nezabudnuteľnú udalosť, ktorá sa odohrá pred mojimi očami. Takto sa končí poviedka o zaujímavom večeri v autobuse plných zvratov a poučení, ktoré sa nám môžu ukázať v najnečakanejších okamihoch života.