Raz v sobotu som sa vybrala von ja korčuliach. Na konci ulice sa ku mne pridal kamarát Juro. Chodník pre korčuliarov viedol cez park až ku násypu rieky. Zrazu sme ich videli… Deviataci!? Postrach škôl ciest a hlavne učiteľov. Bolo ich naozaj veľa najmenej polka triedy. Keď ich Juro videl schoval sa za strom a ja som tam ostala sama. Nechcela som mať problém tak som sa radšej otočila a šla som druhou cestou domov. Keď som dorazila domov zazvonil mi mobil. Juro, našli ho. V prvej chvíli ma to neprekvapilo keď bol tak ,,úžastne,, schovaný. No nič vyrazila som za ním. Keď som dorazila videla som už len Jura ako je v rieke a deviataci sa na ňom smejú . Chcela som ísť za ním lenže bála som sa ich. Nezvládla by som to sama. A v tej chvíli mi to napadlo , musím zavolať Ženy… Moje Ženy . Konkrétne Sofiu, Zaru, Ivanu, Nelu a Ellu. Hneď som volala do spoločnej skupiny ktorú s babami máme a povedala som im čo sa stalo. Hneď dorazili. Schovali sme sa do kríkov a nachystali sme si bojový plán ako a kto pôjde odlákať deviatakov a kto pôjde pre Jura. Ja ,Nela ,Ella pre Jura a Ivana ,Zara ,Sofia išli odlákať deviatakov. Keď sme vybrali Jura z vody posadili sme ho na trávu a potom sme ho poslali domov sa prezliecť. Keď sme prišli za ostatnými babami videli sme už len dobrých deviatakov na zemi za kríkmi. Baby sa rozprávali ako keby nič. Za túto ZNOVU úspešnú akciu sme išli spoločne aj s Jurom na pizzu a pokecali sme . Na pizzi sme si do nášho tajného denníka zapísali o ďalšej z mnoha úspešných záchran.