Knihy od Júliusa Satinského sa líšia od ostatných, sú svojské. Pre mňa je jedinečný jeho štýl písania, ktorým sa prihovára čitateľovi. Akoby to hovoril priamo vám. V tejto konkrétnej knihe s názvom Moji milí Slováci sa prihovára nám všetkým. Varuje nás pred všemožnými nebezbečenstvami, ktoré na nás Slovákov číhajú z každej strany. Pokúša sa o to prostredníctvom štyridsiatich listov, v ktorých sa jednotlivo venuje daným témam. Od demokracie, cez tvrdohlavosť až po, ako by ich autor nazval, „ženičky“.
V jednom liste, konkrétne v dvadsiatompiatom, sa zaoberá aj čítaním. Humorne poukazuje, kde sú naše problémy zakorenené a čo k nim viedlo. Taktiež nám vykresľuje do akých rozmerov sa može tento problém rozrásť. Hlavnou myšlienkou tohto listu sú najmä deti a ich nezáujem o povinné čítanie, ktoré riešia takzvaným systémom odpisovania obsahov. Na konci každého listu autor v posledných odsekoch svojím písaním až burcuje čitateľa, aby nabral v sebe odvahu a silu, ktorými by zmenil tento problém. Avšak zábavnou „bodkou“ každého listu (tak ako to má byť), je pozdrav autora, kde sa niekedy považuje za ctiteľa slovenského kompozičného šachu, inokedy ctiteľa slovenskej klasickej i súčasnej literatúry.
Celou knihou ma sprevádzal Satinského ikonický humor, ktorý sa skrýval všade medzi riadkami. Jedoducho som si ho zamilovala. Niet divu, že niekoľkokrát som sa pristihla ako sa mi kútiky úst usmievajú (niekedy som smiech ani neudržala). Občas som sa pozastavila aj nad kritikou našich slovenských typických vlastností, ktoré si teraz po prečítaní knihy nemôžem nepovšimnúť. Pomáha mi zamýšlať sa viac nad niektorými skutočnosťami, ktoré si začínam aj vďaka nej viac všímať .Nemôžem však zabudnúť ani na nadčasovosť poniektorých listov, ktoré podľa mňa ani po dvadsiatichtroch rokoch nestrácajú zmysel. Sú naplnené myšlienkami, z ktorých by sme si mali aj v dnešnej dobe brať príklad a riadiť sa nimi.