Vraví sa, že knihy sú únikom z reality. Kniha, ktorú som si však pre túto úvahu vybrala je presným opakom. Táto kniha vám tú krutú realitu práveže ukáže a priblíži. A o akej knihe vôbec hovorím? Ide o známe autobiografické dielo s názvom My deti zo stanice Zoo. Príbeh sa odohráva v Západnom Berlíne v druhej polovici sedemdesiatych rokov a je o mladej Christiane a o jej nie veľmi ružovom živote. Keď bola Christiane malá, presťahovali sa do Berlína, jej otec bol alkoholik, svoje deti a ženu bil, a to viedlo k rozvodu rodičov. Christiane ostala bývať s matkou, ktorá však veľa pracuje a dcére nevenuje dostatok času a pozornosti. Keď mala Christiane 12, začala navštevovať centrum pre mládež, tzv. Sound kde po prvý raz skúsila hašiš. Stretla tam aj jedného chlapca, volal sa Detlef, a hneď sa doňho zamilovala. Detlef však tiež patril do tejto nie moc dobrej spoločnosti a onedlho od hašišu prešiel na tvrdé drogy. Christiane zo začiatku bola totálne proti, ale chcela mu ostať blízka tak to vyskúšala aj ona. Začalo to nevinne no postupne sa to iba nabaľovalo. Od trinástich rokov sa stala Christiane fyzicky závislá na heroíne. V tej dobe zohnať v Berlíne drogy nebol žiaden problém akurát že to nebola lacná záležitosť. Svoju dávku potrebovala deň čo deň a aby získala peniaze na drogy, uchýlila sa k prostitúcii na stanici metra Zoo. Samozrejme nebola jediná, aj Detlef a iní jej priatelia si na drogy zarábali podobne. A najhoršie na tom všetkom bolo to, že Christianina matka o tom ani len netušila. Po dobu 2 rokov nevedela, že jej dcéra je drogovo závislá a že si zarába prostitúciou. Keď sa to konečne dozvedela, samozrejme chcela dcére pomôcť, no neúspešne. Začal sa nekonečný kolobeh odvykaní. Keď si Christiane po prvý raz odvykla a bola čistá, uvedomovala si, že ju to ničí, že pomaly stráca samú seba. No hneď ako sa jej naskytla príležitosť si znova pichla drogu. Čas plynul a obetí kvôli drogám len pribúdalo. Bola medzi nimi i jej dobrá kamarátka Babsi, ktorá mala iba 13 a tým sa stala najmladšou obeťou drog. Christiane si ešte veľa krát chcela naozaj odvyknúť no vždy sa k tomu vrátila. Vedela, že ak neprestane, zomrie. Bola vyše roka a pol čistá no problémy s drogami ju s prestávkami sprevádzali celý život. Človek si možno myslí, že mu drogy pomôžu, že zabudne na problémy a bude dobre, no opak je pravdou. Začať je ľahké, no dostať sa z toho už tak nie. A stojí to naozaj za to? Zahodiť celý svoj život a ubrať sa týmto smerom, ktorý je vo väčšine prípadov osudový.
Kniha vo mne zanechala neskutočne silný dojem. Počas jej čítania sa mi hlavou premávalo neskutočne veľa otázok čo by bolo keby? Čo keby Christiane vyrastala v stálej milujúcej rodine? Možno by nemala potrebu siahnuť po drogách aby zabudla na svoje problémy. Možno keby jej matka venovala viacej pozornosti, všimla by si skôr čo sa s jej dcérou deje. To je dôkazom toho, že na deti má vplyv prostredie, v ktorom vyrastajú a že človek potrebuje pocit bezpečia a porozumenia. Možno keby Christiane nestretla Detlefa, nedopadlo by to s ňou tak zle. Detlef v jednom rozhovore priznal, že Christiane nikdy nemiloval. Táto veta ma zlomila. Neverila som tomu, alebo som tomu veriť nechcela. Ich vzťah znel tak reálne, on bol ten jediný, na ktorom Christiane záležalo. Myslel to vážne? Naozaj ju nemiloval a všetko to bola len pretvárka aby ju využil? Možno človek pod vplyvom drog ani lásku nedokáže cítiť. Keď si Christiane uvedomovala, že bez drog je jej lepšie, prečo sa k nim vždy vrátila? Prečo sa mladí ľudia vôbec rozhodujú pre drogy ako riešenie ich problémov? A ako je vôbec možné že štátu sa v tej dobe situácia s drogami až tak vymkla z rúk, že to malo takéto následky? Myslím si, že štát pred týmto problémom zatváral oči. Veľmi dobre vedel aká je v meste situácia a že i mladí tínedžeri veľmi ľahko podľahli drogám. Mladým, ktorí si aj chceli odvyknúť, nebolo poskytnuté to čo malo, preto to mnohých stálo život. Kniha je neskutočne silné dielo, ktoré poukazuje na vážne veľký problém spoločnosti. Možno nie až v takej miere na Slovensku ale v iných krajinách určite. Podrobne popisuje pocity, problémy a ťažkosti drogovo závislých ľudí, to ako strácajú samy seba a ich pokusy o návrat do normálneho života. Kniha mi veľa dala. Hlavne ma utvrdila v tom, že drogy nie sú cesta alebo prinajmenšom nie tá dobrá. Sú nebezpečné, zničujúce a nedotkne sa to iba užívateľov ale celej spoločnosti. Nemali by sme pred takýmto problémom zatvárať oči tak ako to urobili v tej dobe v Nemecku. Mali by sme zaistiť aby naša spoločnosť nepadla, ale aby sme ani my samy neprepadli pokušeniu skúsiť niečo nové, zakázané, lebo aj keď to možno môže znieť nevinne, keď raz do toho spadnete, cesta von sa hľadá naozaj ťažko. Kniha je napísaná veľmi reálne, nič tam nie je prikrášľované a to sa mi páčilo. Určite by si ju mal každý aspoň raz prečítať a aj sa nad ňou dobre zamyslieť. Kniha je varovaním pred drogami ako i silným svedectvom o tom, ako rýchlo sa človek môže dostať na úplne dno.
