Na vine sú hviezdy-John Green
Tento príbeh dvoch mladých ma zaujal hlavne kvôli tomu, že sú obaja nejako hendikepovaní ,ale aj napriek tomu sa obaja snažia viezť normálny život. Hlavnými postavami sú Hazel Grace a Augustus Waters. Hazel má nádory v pľúcach a hromadí sa jej tam voda, preto má ťažkosti s dýchaním a rakovinu štítnej žľazy vo štvrtom štádiu s ktorými sa vyrovnáva ťažko a celé dni je napojená na kyslíkovú bombu, ktorú si berie kamkoľvek. Kvôli tomuto postihnutiu prestala chodiť do školy a začala chodiť na podporné stretnutia do ,,srdca ježišovho“. Gus prekonal rakovinu v treťom štádiu, no museli mu amputovať nohu. Hrával basketbal a býval „hotovým prototypom belošského basketbalistu z Indiany“. Na podporné stretnutia začal chodiť kvôli svojmu kamarátovi Isaacovi. Isaac pomaly slepol. Hazel Grace-ako ju Augustus celý čas volal-a Gus sa spoznali práve na podporných stretnutiach. Hneď si padli do oka a začali sa vzájomne navštevovať. Gusovi sa vrátila rakovina. Boli si s Hazel už vtedy veľmi blízky. Gus sa jedného dňa začal takto ľutovať: „Nemôžem ani bojovať. Nedožičia mi ani jednu bitku.“ „Môžeš bojovať s rakovinou,“ namietla Hazel, „je to tvoj boj a ty budeš bojovať.“ Hazel ho naďalej povzbudzovala: „Budeš..budeš.. a užiješ si život ako nikto iný, toto je teraz tvoja vojna!“ „To je teda vojna. Vojna proti komu? Proti rakovine? A čo je moja rakovina? Ja som. Nádory sú mojou súčasťou tak ako môj mozog a srdce. Hazel Grace, je to občianska vojna s vopred daným víťazom,“ povedal Augustus. Každý deň trávili spolu, plnili si svoje želania, zabávali sa, cestovali, chodili na prechádzky a ako sa to spomínalo v knihe: Hazel sa doňho zaľúbila tak, ako keď človek zaspáva. Pomaly, pomaličky a potom zrazu úplne. O 2 týždne už Hazel viezla Gusa na vozíčku cez umelý park, aby sa dostali k ich obľúbenému miestočku. Typický deň s Gusom v poslednej fáze rakoviny nebol bohviečo. Okolo obeda za ním chodila Hazel a nejako takto sa to spomína v ich príbehu: „Gus mi stále prišiel na vozíku otvoriť, a hoci to už nebol ten úžasný svalnatý chlapec, čo na mňa zízal na stretnutí podpornej skupiny, ešte vždy krivil ústa do úsmevu a hľadel na mňa živými modrými očami. Stále som ho však ľúbila. Navždy.“ Hrali videohry, jedli spolu obed, večeru. Neskôr sa každým dňom cítil Gus horšie a horšie. Zorganizoval si aj vlastný skúšobný pohreb, aby sa na ňom mohol aj on zúčastniť. Augustus zomrel 8 dní po tejto udalosti na JIS-ke v memoriálke, keď mu rakovina umlčala srdce. Najviac emočne ma zasiahol pohreb, kedy sa Isaac ozval a povedal: „Keď za mnou v budúcnosti prídu vedci s tým, že vynašli robotické oči, aby som ich vyskúšal, pošlem ich do kelu, lebo sa nechcem pozerať na svet bez teba Gus.“ Nasledovala Hazel so slovami: „Nebudem vám tu opisovať príbeh našej lásky, lebo tak, ako každý príbeh skutočnej lásky, aj náš zomrie spolu s nami. Nič netrvá večne, no Gus, neviem ani vypovedať, aká vďačná som za to naše malé nekonečno. Dal si mi večnosť v mojich zrátaných dňoch a za to ti ďakujem.“ Túto knihu som prečítala už 3-krát a myslím si, že každý by ju mal prečítať aspoň raz za život. Určite sa mu nejako zmení pohľad na život, priateľstvo a lásku. Ja som si z tejto knihy odniesla 2 veci: po prvé) láska nemá hraníc, po druhé) všetko sa dá keď sa chce. Katka Holečková