Náš príbeh sa začína v malom mestečku menom Clarkston. Je to všedné znečistené mestečko plné nešťastných ľudí. Domy sú v ňom malé a ohryzené časom. Je to miesto, v ktorom sa stratila všetka nádej. Slnko tu nevychádza a celé dni sa tu rozprestiera hlboká tmavá prázdnota. Časy, kedy si ľudia pomáhali sa vytratili, ostala iba závisť a chlad.
Lola je mladé dievča plné nerozhodnosti, strachu a smútku. Strach bol darom od jej matky Morany a smútok zase darom od jej otca Diggoryho. Svoju nerozhodnosť získala časom ako rástla, pri všetkých ťaživých udalostiach v jej krátkom živote to bolo iba otázkou času. Lola vedela, že až raz privedie na svet dieťa, dostane jej nerozhodnosť ako dar. Lola bola dievča, ktoré rado snívalo a predstavovalo si život za hranicami Clarkstonu. Vedela, že niekde v diaľkach slnko vyhrieva lúky svojimi ostrými lúčmi. Stromy obklopujú priezračné jazerá, zvieratá sa premávajú po výšinách voňavých lúk. Ľudia za hranicami mali sny a nádej ako ona. Lola mala svoje modré oči naplnené nádejou a v jej vnútri sa zapaľoval plamienok, o ktorom nesmel vedieť nik v celom mestečku. Snívanie a nádej tu boli prísne zakázané, hovorila o tom každá druhá tabuľa na námestí Clarkstonu. Ľudia, ktorí snívali, málo pracovali a to nezapadolo do premysleného systému mestečka. Tento systém vymyslel Jurijovič Peterovič, starosta mestečka a nenapraviteľný pedant. Veril v poriadne tvrdú morálku, nemal rád odpor a vždy musel mať pravdu. Aj keď jeho pravda nebola správna, nemohlo sa jej odporovať. Ten, kto sa odvážil odporovať Jurijovičovi, bol zbavený všetkého, čo vlastnil a vyhnaný do temného lesa, kde čakal na svoj osud.
Lola preto nikdy neprejavila ani kúsok nádeje. Jej tvár bala vždy studená ako samotný vrcholec ľadovca. Jej popolavú tvár zdobil malý špicatý nos, hlboké modré oči a popraskané pery. Svoje hnedé vlasy vždy nosievala v pevnom cope na temene hlavy, aby jej nezavadzali pri práci.
Dnes bol deň, kedy mala ísť predávať na trh so svojou matkou. Morana chodievala k najvzdialenejšej hranici mesta predávať zeleninu a ovocie, aby si trochu prilepšili. Chodievali tam aj cudzinci z okolitých miest pre zakázané mastičky a bylinky. Lolina matka často doma rozprávala o cudzincovi menom Dillon. Bol to tmavovlasý opálený mladík s malými pehami tancujúcimi pod jeho veselými očami. Každý piatok bol v meste a zastavil sa na kus reči. Rozprával o svojich dobrodružstvách, o miestach, ktoré im pripadali nereálne. Boli to miesta plné motýľov, lásky a pokoja. Lola vždy zaspávala s ťažkým srdcom plným smútku. Predstavovala si, ako aj u nej doma lietajú malé farebné motýle a všetci sa smejú a majú sny. Ráno sa prebúdzala s pocitom straty. Pripravená na odchod bola skôr ako jej matka a trpezlivo čakala na schodoch pred domom. Dúfala, že aj dnes príde Dillon rozprávať o svojich zážitkoch za hranicou. Cesta bola dlhá a plná nástrah, ale Lole pripadala dôležitá ako nikdy predtým. Ako sa cesta blížila ku koncu, tak jej srdce horelo nádejou ako nikdy dosiaľ. Matka jej nakázala rozložiť zeleninu, zaťiaľ čo sa ona išla zapísať na predaj. Zeleninu ukladala na ošúchaný stôl z dreva na kraji trhu, odkiaľ mala vynikajúci výhľad na potenciálnych kupcov. Morena sa vrátila s potvrdením o predaji, pridala sa k svojej dcére a venovala sa obchodu. Sem-tam na Lolu prskla, aby jej podala látkové vrecúška na zeleninu, ale inak jej nevenovala pozornosť. Lola netrpezlivo očakávala Dillona, ale po ňom nebolo ani stopy. V hlave mala plno otázok a ani si neuvedomila, že predaj sa už pomaličky blíži ku koncu. Bola sklamaná jeho neprítomnosťou a jej nádej sa začala vytrácať. „Prečo také smutné oči?“ opýtal sa jej veselý hlas. Lola sa pozrela smerom odkiaľ ten hlas prišiel a oči sa jej rozžiarili ako vianočné svetielka. Bol to on, Dillon, prišiel a hovoril s ňou. Konečne nastal deň, kedy ho vidí a vyzerá milšie ako hovorievala jej matka. „Morana je tvoja matka, však?“ pokračoval v otázkach. Lola sa cítila taká šťastná, že zabúdala odpovedať. Tento deň je ešte lepší ako ten, keď jej matka z trhu priniesla malý zelený cukrík v tvare motýľa. „Hádam nie som až taký strašidelný,“ ozval sa znova a zadíval sa Lole do očí. „Nie, iba neviem, kde mám začať. Toľko som o tebe počula a mám veľké množstvo otázok.“ Piskľavo a rýchlo odpovedala Lola. Dillon sa iba usmial a naznačil jej, aby ho nasledovala. Lola neváhala a nechala sa viesť k starým lavičkám na druhej strane trhu. Bolo to miesto, kde spoza hranice dopadali malilinké lúče slnka. Ešte nikdy nebola tak blízko chcela sa ho dotknúť, ale vedela ako by sa jej matka hnevala. Svoje ruky si vložila do lona a dívala sa Dillonovi do očí a čakala. „Môžeš sa začať pýtať,“ usmial sa a čakal, čo poviem. Ako mám len začať, aby som nič nepokazila? Je toľko vecí, ktoré chcem vedieť.
„Ako si to urobil?“ v tento moment som si uvedomila, že toto bude najdôležitejšia veta, akú som kedy povedala. Nechápavo nakrčil obočie a obzrel si ma: „Ako to myslíš?“ „No ako si urobil to, že si taký šťastný a zažívaš toľko dobrodružstiev?“ snažila som sa mu ujasniť moju otázku. Usmial sa a povzdychol si. „Vieš, keď som bol v tvojom veku nemal som toľko šťastia a dary od mojich rodičov mi tiež veľmi nepomáhali. Závisť a nenávisť nie sú veľmi dobré vlastnosti, s ktorými si vieš uvedomiť to, čo máš ty. Vždy pozeráš na iných a chceš to, čo majú oni. Až keď som stratil svojich rodičov, uvedomil som si, aký život som žil. Doma to bolo normálne sa takto správať, ale v reálnom svete to takto nefungovalo a musel som sa začať učiť ako prežiť. Naučil som sa vážiť si svoje city, samého seba a život, ktorý mám. Viem, toto asi nebola odpoveď, akú si čakala, ale je jediná, ktorú ti viem ponúknuť.“ Postavil sa a s veselým mávaním sa začal vzďalovať späť za hranicu. Zmätená som sa za ním ešte chvíľu pozerala, no pochvíli som si všimla zamračenú matku ako na mňa máva a volá ma späť. Rýchlym krokom som sa vrátila späť a začala baliť zeleninu do košíka, ktorý matka pripravila. Na ceste domov bolo medzi nami ťaživé ticho. Matka toho nikdy veľa nehovorila, ale toto bolo iné, také chladné a smutné zároveň. V mojej hlave to hučalo množstvom otázok a to, aká som bola rozptýlená som si uvedomila až pred naším sivým domom, kde nás už vyzeral otec. Matka bez slova vošla do kuchyne a nevenovala mi žiadnu pozornosť. Vošla som k sebe do izby a začala premýšlať. Celý život svoje potreby a pocity utláčam do úzadia a bojím sa, čo si o mne ostatní pomyslia. Snažím sa nesklamať rodičov a mať jednoduchý život, ale čo ak ho nechcem ja, ale oni? Ja nechcem skončiť ako moji rodičia, necítiť radosť a lásku, to všetko znie tak strašideľne. Rozpálená mojím rozhodnutím opustiť toto mestečko som začala hádzať veci do ruksaku. Po odbití piatej hodiny som sa prešmykla okolo spálne rodičov a vyšla prednými dverami von do chladného rána. Ulice boli tiché a tmavé, no ja som im nevenovala toľkú pozornosť. Moje nohy ešte nikdy nekráčali tak rýchlo ako dnes. Sledovala som chodník zarastený trávou až kým som neprišla k lavičkám z dnešného rána. S hlbokým nádychom som prekročila hranicu mesta a sledovala zelené stromy týčiace sa nad mojou hlavou. Lenivé lúče slnka sa mi opierali o pokožku na rukách a hriali ma príjemným pocitom. Na kopci predo mnou sa pásli strakaté kravy a smiali sa malé deti pri tancovaní na mäkkej tráve. Moja tvár sa roztiahla do veľkého úsmevu a všetky starosti ma razom opustili. Toto bolo ono, všetko, čo mi celý život chýbalo bolo tu rovno pred mojimi očami. Začala som kráčať smerom k novému životu bez strachu z názorov iných. Už som vedela, že ja som tá, ktorá si musí šťastie a pokoj zaobstarať sama pre seba. Robiť veci, ktoré ma naplnia a učiť sa od ľudí, ktorí majú čo naučiť. Ten strach a smútok, ktorý ma prenasledoval celý život budú mojou súčasťou navždy, ale sú mojou dôležitou súčasťou a darom, ktorý je veľmi dôležitý. Veci nemôžu byť iba jednofarebné. Môj život je spleťou farieb a ľudí, bez ktorých by som to už nebola ja. Aj dnešný deň je veľmi dôležitý. Pretože je to deň, kedy som si uvedomila, že v mojom živote nie je nik dôležitejší ako ja.