„ Ale mamiiiiii, prosím, kúp mi ten iphone! Skoro všetci spolužiaci v triede ho už majú, tak prečo mi ho nemôžete kúpiť?“
Nadurdený Janko hádzal prosebné pohľady raz na mamu, raz na ocka, ale obaja len krútili hlavami. „Nie Janko, ty nepotrebuješ iphone. Na začiatok ti stačí aj obyčajný, tlačidlový telefón, veď si len štvrták,“ hovorili.
„ Ale ja ho chcem!“ dupol nohou ako malé trucovité dieťa. „A poviem to starkému!“ zvolal ešte a prudko za sebou zabuchol dvere.
„ Starkýýý, starkýýý!“ volal Janko už z ďaleka. Vyžaloval sa mu a čakal, že starký uzná jeho krivdu. No starký len pokrútil hlavou.
„ Janko, Janko, ale veď nezáleží na tom, čo majú ostatní, ale…“
„ Ale starký,“ prerušil ho Janko. „Bol by to ten najväčší dar, aký som kedy dostal! Už nikdy by som nič iné nechcel. A bol by som poslušný, naozaj!“
Starký si vzdychol a láskavým tónom mu začal rozprávať. „ Vieš, vnúčik môj, veci nie sú najväčšími darmi v živote, hoci to tak môže vyzerať. Poznám jedno dievčatko, ktoré nemalo také šťastie ako ty a nenarodilo sa rodičom, ktorí by sa naň tešili. Jeho mam bola veľmi mladá a nechcela ju. Nevedela ani kto je vlastne jej otcom. Preto sa rozhodla, že dieťa po narodení nechá v nemocnici, nech sa oň niekto postará. Dokonca nechcela ani vedieť, či je to dievčatko alebo chlapček. Úbožiatko!
Sestričky v nemocnici jej dali meno Amálka. Skoro celý prvý mesiac svojho života bola Amálka v nemocnici. Hľadali rodinu, ktorá by si ju adoptovala. Keď mala mesiac, našli sa rodičia troch chlapcov, ktorí sa rozhodli Amálku adoptovať. Nemohli mať vlastnú dcéru, jedna im zomrela týždeň po narodení, ostatné ešte v brušku ich mamy. Preto sa rozhodli pre adopciu.
Mama rodiny chodila do nemocnice za Amálkou každý deň, aby si dievčatko na ňu zvyklo. No a o pár týždňov si ju zobrali k sebe domov. Amálka si rýchlo zvykla a dnes je z nej už veľká slečna. Nemá síce iphone, ale má ten najväčší dar zo všetkých – rodinu! Rodinu, ktorá ju ľúbi a ktorá ju prijala ako svoju vlastnú dcéru.“
Celou cestou domov premýšľal Janko o starkého slovách. Otvoril dvere a utekal objať oboch rodičov. Ospravedlnil sa im za svoje správanie.
„ Stačí mi ten telefón, ktorý mám,“ povedal im. „ Lebo najväčší dar už mám – vás!“