Táto séria kníh ma zaujala hlavne kvôli jej obsahu, ktorý ma už pri prezeraní v knihkupectve Martinus zaujal. Prvá kniha mala názov Magický náramok. Ten názov mi najprv evokoval myšlienku, že by kniha mohla byť podobná Harrymu Potterovi. No práve ten obsah na zadnej strane obalu ma presvedčil o opaku. Táto kniha bola doslova čítanie na týždeň, pre tých, ktorý trčia doma chorý. Najviac sa mi páčilo na prvej knihe, že hlavná postava si zo všetký vystrelila na konci knihy. Alebo neváhala zo svojich spolužiakov na vysokej zábavných šaškov. Vtedy som sa najviac nasmiala. Vedela ovládať ľudí vďaka tomu, že bola ilúzionistka. Tá hlavná postava sa v prvej knihe volala Tatiana, ale tým, že musela odísť z Karpát tak aj zmeniť meno A teda si dala Kavé. Lebo zbožňovala kávu. V druhej knihe Karpatské knieža bývala v Londýne a vzdelávania sa u magickej rodiny. Len škoda, že sa Tatiana nedozvedela kto ju v tej rodine naozaj učil. Ani by nik nepovedal, že to bola práve dej babka, ktorá mala byť mŕtva. Najskôr som si myslela, že jej celý čas klamala, lenže ona sa nemohla vrátiť do Karpát. Táto zápletka hádam bola ešte lepšia. No asi najviac charakteristické a zaujímavé, že našla kľúč k ďalšej ,,knihe“ teda svetu našla práve u draka lenže to bol len návod ako sa k nemu dostať. Názov mala táto kniha preto Karpatské knieža, lebo tam dvaja ,,vedúci“ jeden divokých a druhý intelektuálov súťažili o post kniežaťa. Celkom to bolo vtipné. Mal ho získať ten, ktorý získa ako prvý Čarodolsky kľúč. Ale čo čert nechcel? Jeden z vodcou ostal zabitý lebo ho ten druhý zabil. Ale mali aj tak smolu. Pretože Tatijana im ho ukradla a šmykla s ním do Čarodolu. Takže Karpatským kniežaťom sa nestal ani jeden z nich, ale novým vedúcim intelektuálov sa stal toho byvaleho syn. Celý čas keď som tie knihy čítala tak som sa iba na niektorých častiach kníh smiala. A potom na koniec bola posledná kniha a to Zmiznuté mesto. Tam sa dostala s jednou kamarátkou, ktorú si tam našla, na súťaž, kde vyhrala. Síce mala aj ona to svoje prianie, ale radšej splnila prianie svojej kamarátke. Ale aj našla Čarodolskému kniežaťovi storočia stratené mesto. Popri pom ako sa hľadalo po tej súťaži sa zabil aj druhý vedúci a tým pádom Karpaty dostali nového kniežaťa. Takže som zdedukovala, že jej najlepšou stránkou samej seba bola rozumná prefíkanosť, tiež tendencia podozrievať. Tiež aby ste si vedeli vybaviť ako približne vyzerá hlavná postava, tak ju tu opíšem najlepšie ako môžem. Má svetlé popolavé vlasy a oči zelené ako tráva. Kvôli malému nošteku a ,,detsky tvarovaným perám vyzerala roskošne. Takto si ju predstavovala spisovateľka. Tá predstava bola fak zaujímavá. Len mi to nesedelo s jej vekom, lebo mala dvadsať. A v druhej knihe po premene zas nejako takto: nevysoké a chudé dievča, mala pehavý nos veľký ako zemiak a nad jeho koreňom sa jej spájalo veľké husté obočie. Oči mala žtohnedé v mačacom tváre. Plus mávala zriadené vlasy tak, že vrkôčiky mala tenké ako myšie chvostíky s krátkou prísnou ofinou. Vtedy som ju ľutovala. Ten čo jej vytváral ilúziu musel aj pokaziť zrak, ale Čarodolské knieža jej ho napravil.