Na sklonku horúceho leta uháňame natlačení v aute na hrad Červený kameň. Najpohodlnejšie sedí spievajúci tatino, ktorý akoby z dlhej chvíle točí volantom. Babka si vychutnáva výhody pasažiera sediaceho vpredu, pretože pri sedení zaberá najviac miesta. Na zadných sedadlách sa vezieme my sardinky. Z jednej strany sa tesne opieram o maminku a z druhej strany mi vánok do pusy strká poletujúce vlasy mojej sestry Stelky. Na jej kolenách si hovie najmenšia sardinka bábika.
Po vystúpení z auta sa ponáhľame hore kopcom k hradnej bráne. Vešiame sa na päty poslednej výprave. Vpadneme do hradu a brána sa za nami s hrmotom zatvára. Zľaknutý sprievodca si od nás ani nepýta vstupné.
Asi päťdesiat párov nôh stúpa hore kamenným schodiskom. V hradnej dvorane všetci obdivujeme portréty pánov hradu a krásny nábytok. V prijímacom salóne od prekvapenia zabúdam zavrieť ústa. Sedia v ňom dvorné dámy a vyšívajú obrus. Príjemné tóny hudby ma pozývajú ďalej do hodovnej siene. Šašo v nej hrou na mandolínu sprevádza spievajúcu hradnú pani. Zrazu hudbu prehluší rinčanie kovu. Šašovi vypadne mandolína z rúk a tvár hradnej pani zbledne. Dav ma začne unášať do rytierskej siene, odkiaľ dolieha rinčanie zbraní a krik bijúcich sa mužov. Od strachu som skoro onemela. Silou vôle si razím cestu pomedzi spleť mocných nôh v rytierskych čižmách. „Fíííí“, počujem nad hlavou švih meča a končeky mojich vlasov padajú na zem. Súčasne tento meč skláti mocného rytiera k našim nohám. Ocitám sa uprostred tej najúpornejšej bitky storočia. Ledva sa z nej vymotám a dav ma opäť unáša cez nádvorie k východu z hradného areálu.
Ponáhľame sa spolu so všetkými návštevníkmi von, ale ja si aj tak stihnem všimnúť velikánsky plagát na hradnej bráne:
„Dnes hradné slávnosti s prehliadkou historických kostýmov a zvyklostí !“
Natlačíme sa znovu celá rodina do auta a uháňame zo stredoveku do všednej súčasnosti …….