Ide o súbor pätnástich poviedok z prostredia súčasného Anglicka, kde každá poviedka má svojich vlastných hrdinov, ktorí – ako sám názov knihy napovedá – sú „nositeľmi príbehov“. Poviedky Archera veľmi často prirovnávajú k Dahlovým. On sám čerpá najmä z diel Fitzgeralda a Maupassanta. Mnohé z nich sú založené na skutočných udalostiach, iné sú produktom autorovej fantázie.
Poviedky sa vyznačujú typickým anglickým humorom, vynikajúcou kresbou charakterov postáv a predovšetkým prekvapivými zvratmi a samotným ukončením. To sa mi na nich páčilo najviac. Takou je aj poviedka „Politicky korektný“, ktorá začína vetou: „Nikdy nesúď knihu podľa obálky.“ (str. 91) Je napísaná tak, že čitateľa po celý čas drží v napätí a jej záver je skutočne nečakaný, až šokujúci. Hlavným hrdinom je Arnold Pennyworthy, bankár, ktorého opustila manželka, a tak sa usadil v nájomnom dome neďaleko práce. Ako „správny“ bankový úradník bol obozretný a veľmi všímavý. V apartmánovom dome sa pohybovali rôzni ľudia a obzvlášť jeden pán sa správal dosť podozrivo. Arnold upozornil na to políciu. Tá na jeho varovanie zakročila a odhalila teroristickú bunku, z ktorej jeden nájomník bol jej členom.
Úsmevné a menej dramatické (avšak rovnako s neočakávaným koncom) sú poviedky Snúbenica a Žiadna voľná izba.
Text knihy je epický, prozaický a jazykový štýl umelecký s využitím slangových výrazov. V rozprávaní sú použité najmä oznamovacie vety a priama reč striedaná opisom pre lepšiu predstavivosť
Veľmi rád čítam poviedky s dobrou pointou a prekvapujúcim záverom, a takéto sú práve „Nositelia príbehov“. Mnohé z postáv sú nezabudnuteľné a každý detail slúži svojmu účelu. Knihu zaraďujem do kategórie: „musíš si ju prečítať“
