Nekonečná láska-1.časť
Kedysi dávno žil v malom mestečku učupenom pod plachietkou chudoby, biedy a chorôb aj jeden urodzený pán so svojím synom. Nemal manželku, pretože mu pred mnohými rokmi zomrela na mor. Ešte pred smrťou mu prikázala, nech sa o ich syna dobre postará. Zomrela v strašných bolestiach a pán sa z toho zrútil. S rukami na ušiach stojac uprostred chladnej komnaty stále nástojčivejšie k nemu doliehal dunivý príval samoty. Nechala ho tu so synom, ktorý mal sotva jeden rok, no stále myslel na jej posledné slová.
Ubehlo mnoho rokov. Pán vychoval svojho syna, stal sa z neho zodpovedný a pracovitý muž tak, ako si to žiadala jeho nebohá žena. Vo svojom jedinom potešení, ktoré mu ostalo po manželke, síce pestoval dobré vlastnosti, ale z neho samotného sa po jej smrti stal netvor so skalou v hrudi. Bol to veľmi prísny človek, ktorého neobmäkčil ani vlastný syn a myslel si, že mu všetko patrí. Synovi zakázal stretávať sa len tak s hocikým, dovolil mu len určitých urodzených ľudí, pretože vždy vravel:
,,My urodzení ľudia sa nemôžeme stretávať s otrhaným prostým ľudom. Máme predsa svoju hrdosť!“
Edo, jeho syn, si to nikdy nebral k srdcu a vo voľnom čase, keď bol otec v práci, chodil na tajné miesto stretávať sa s chudobnými a dával im svoje „vreckové“. Jedného dňa sa však Edo zamiloval do sedliačky Anky, ktorá bývala na opačnom konci mesta v chudobnej štvrti. Spoznali sa a zasnúbili sa na prekrásnej lúke neďaleko mesta. Svoju lásku museli skrývať, pretože ak by sa to dozvedel jeho otec, nedopadlo by to dobre. Po krátkom čase sa to dozvedela aj Ankina mama, ktorá ich lásku požehnala a bola veľmi šťastná. Prežívali spolu krásne chvíle, no Edovi čosi chýbalo. Chýbala mu otcovská láska, otcovské požehnanie pre ich rozhodnutie. Už viac nechcel mlčať, lebo ho to dusilo – každý deň sa tváriť pred otcom, že nie je zamilovaný, a pritom je zaľúbený až po uši.
,,Dnes večer sa pekne obleč, Anička moja, pôjdeme k otcovi. Konečne mu povieme o našej láske,“ povedal Edo Anke.
,,Konečne spoznám tvojho otca, teším sa!“ odpovedala Edovi a celá natešená sa išla obliekať. Po príprave sa vybrali do bohatšej časti mesta, kde žili iba urodzení. Zaklopali na dvere Edovho otca a nervózni čakali. Dlho nikto neotváral. No zrazu sa pomaličky otvorili dvere až dokorán. Zbadali otca a otec ich…
,,Kto ste a čo tu hľadáte?“ opýtal sa otec sedliačky.
,,Otec, to je moja snúbenica Anka, o mesiac budeme mať svadbu, chceli by sme tvoje požehnanie.“ odpovedal Edo.
,,Žiadne požehnanie nebude! A vypadni mi z očí, už ťa nikdy nechcem vidieť, ani tvoju ženu, pretože ja od dnešného dňa nemám syna!“ rozčúlený odtlačil syna z prahu a zabuchol dvere. Edo bol nešťastný, nevedel sa s odmietnutím svojho otca zmieriť, no mal oporu – Anku, ktorá mala preňho vždy láskavú a hrejivú náruč. Ale aj tak Edo poslal pozvánku na sobáš i svojmu otcovi……
Pokračovanie v 2.časti