Nekonečná láska-2.časť
Po mesiaci bola svadba. Bol to nádherný deň. Svietilo slniečko a blankytné nebo lemovali koráby vzdušných mrakov. Edo a Anka si pred Bohom povedali ÁNO, a tak sa stali právoplatnými manželmi. Edovi bolo trošku smutno, že pri ňom v najkrajšej chvíli jeho života nestojí otec, ale vynahrádzali mu to Ankini rodičia, ktorí boli veľmi milí a starostliví. Nuž v tanci s Ankou vytriasol hrsť žiaľu i pohľad mu rozkvitol, keď zacítil vôňu jej jemnej kvetovanej šatky, ktorá jej zdobila bielu šiju. Tešil sa na ich nastávajúce spoločné dni nádherné ako obrázky rámované čipkou jej svadobných šiat.
Hostina bola v plnom prúde, všetci sa výborne zabávali, keď tu odrazu prišiel nečakaný hosť. Mal na sebe dlhý tmavý plášť s kapucňou a nebolo mu vidieť do tváre. A keďže sedliaci majú zvykom pohostiť každého pocestného, splnili mu akékoľvek želanie. Tulák si vyžiadal tanec s nevestou. No nebol to len tanec…
Tulák pri tanci s nevestou vytiahol z vrecka nôž a prebodol Ankino srdce. Vtedy sa otvorilo okno a prievan odfúkol tulákovi kapucňu. V poslednom krvavom lúči sa zablysla kamenná tvár Edovho otca Jozefa, ktorý sa v tej chvíli rozutekal.
V Jozefovej hlave sa prehrávali spomienky na posledné slová jeho ženy – mal výčitky. Slané slzy bolesti sa liali do rozjatrených rán. Rozmazávali sa v zachmúrenom rytme dažďa a zmätenom dupote naliehavých slov, ktoré ho doviedli na tenkú hrboľatú ulicu. Ulicu, v ktorej sa roky túlaval iba hlad, ulicu s dreveným mostom uprostred rozbúrenej rieky. Nemý výkrik na Jozefových perách a rieka hltavo zavrela ústa.
Medzitým sa v svadobnej sále akoby zastavil čas. Edo podišiel k Anke, ktorej srdce pomaličky udieralo.
,,Anka, Anička moja, láska, neumieraj, prosím,“ vravel s plačom Edo.
,,Milujem ťa, ty to vieš, prosím, ži svoj život aj za mňa,“ povedala Anka pred tým, ako mu skonala v náručí. Edo sa rozplakal. Jeho bolestivé stony prehlušilo srdce zvona, ktoré sa rozozvučalo vo chvíli, keď to Ankino dotĺklo.
Anku pochovali na lúke, kde sa spolu s Edom zasnúbili. V ten deň veľmi pršalo. Celá smútočná rodina i príbuzní už odišli, len Edo tam ostal sám a plakal. Uvedomil si, že na svete mal už len ju. Jej láska k nemu mu dávala chuť do života a teraz je preč. Plakal tam dni a noci, preplakal tam celý týždeň. Bez jedla, bez vody. Naraz z Ankinho hrobu vyrástol obrovský strom. Taký veľký, že sa svojimi konármi dotýkal oblohy. Na strome bolo vyryté srdce s nápisom Edo. Edo hneď vedel, že to je odkaz od Aničky. V tej chvíli si spomenul na posledné Ankine slová: ŽI SVOJ ŽIVOT AJ ZA MŇA.
Odvtedy žil život za dvoch. Užíval si ho, akoby ho prežívala Anka, no vždy prišiel k jej hrobu a zaspomínal si na ich krásne časy, pretože jeho láska k nej nikdy nevyhasla. Ich láska bola nekonečná. Netrápil sa už pre otca po tom, čo vykonal. Vedel, že zomrel a celý svoj majetok ešte pred smrťou prepísal na svojho brata. Edo ostal bývať u Ankiných rodičov, ktorí sa ho s láskou ujali.
KONIEC