Poviedku „Nemám ústa a musím kričať“ od Harlana Ellisona som sa rozhodla prečítať, pretože mi ju odporučil kamarát a veľmi sa ma snažil presvedčiť, že to nebudem ľutovať. Zároveň ma zaujalo aj to, že sa dej odohráva v post-apokalyptickom svete, čo je téma, ktorú mám celkovo veľmi rada. Fascinuje ma sledovať, ako si ľudia poradia v zničenom svete plnom utrpenia, beznádeje a neustáleho boja o prežitie. V tomto prípade ma ešte viac upútalo, že v príbehu vystupuje počítač – AM , ktorý nemôže zomrieť, nenávidí svoju vlastnú existenciu, a mučí posledných ľudí na svete. Páčilo sa mi ako tento počítač vedel skombinovať rôzne poznatky, ktoré sa naučil z rôznych kútov sveta, mytológií a použil ich na vytváranie nových scenári to čo volal ,,dobrodružstvá“. Práve to robilo jeho krutosť ešte horšou – nebolo to len jednoduché týranie boli to premyslené spôsoby týrania. Ďalšia vec ktorá sa mi páčila, bolo to, ako počítač znetvoril tých ľudí. Každého z nich obrátil na presný opak toho, kým pôvodne boli. Postava, ktorá bola kedysi váženým profesorom, sa premenila na slintavú opicu. Stroj znetvoruje tých ľudí nie len fyzicky, ale aj ich psychicky ničí. Zároveň som v príbehu vnímala aj to, že hlavná postava – Ted, ktorý príbeh rozpráva, pravdepodobne nebol spoľahlivý rozprávač. Aj on sám bol zničený a do určitej miery zošalel, takže som si nikdy nemohla byť úplne istá, čo z toho, čo opisuje, je skutočné a čo je možno len v jeho hlave. Silne na mňa zapôsobil aj záver knihy. Nebol to typický šťastný koniec, kdesi čitateľ povedal že to dobre dopadlo – že sa hrdinom podarilo poraziť počítač, zachrániť deň a všetko dobre dopadlo. Kde potom čitateľ zavrel knihu a vrátil ju do poličky medzi ostatné knihy bez negatívnych pocitov. Naopak, koniec bol beznádejný – aj keď sa Ted rozhodol obetovať, aby ukončil utrpenie ostatných tých jeho kamarátov, nakoniec ostal sám, na vždy znetvorený a neschopný čohokoľvek. Práve to dodalo príbehu ešte hlbší pocit zúfalstva, pretože nielenže sa nepodarilo zničiť počítač, ale rozprávač sám sa stal jeho večnou obeťou. Síce sa cítil ako hrdina, čo mu s toho keď takto bude už navždy žiť. Celkovo vo mne čítanie tejto poviedky zanechalo veľmi silný dojem. Okrem toho sa skôr zamýšľam nad tým, čo si autor myslel, keď niečo také písal. Prečo sa rozhodol napísať takýto príbeh a čo ho k tomu inšpirovalo. Zaujímalo by ma, aké myšlienky alebo udalosti ho viedli k tomu, aby vytvoril svet plný utrpenia, kde ani stroj, ktorý všetko ovláda, nie je spokojný so svojou existenciou. Tak isto sa často zamýšľam aj, aké vnútorné rozpory prežíva autor vo svojom vlastnom svete, keďže tvorba často býva akýmsi okienkom do vnútorného myslenia spisovateľa. Premýšľam, čo doviedlo toho človeka aby napísal niečo takéto. Aj keď táto poviedka nebola dlhá, dala mi veľa nových idei a pocitov ktoré budem rozoberať.
