V decembri som si prečítala knihu Normal people. Od niekoľkých kamarátok, ktoré ju čítali, som počula, že sa im veľmi páčila. Vedela som o obrovskom množstve chvály, ktorú táto kniha dostáva, vedela som aj o zmiešaných recenziách. Ľudia knihu buď milovali, alebo sa o ňu nezaujímali. Jasne si spomínam, že som ju dočítala okolo jedenástej večer a cítila som sa absolútne stratená v živote.
Pre mňa sú Normal people jednou z tých kníh, pri ktorých po dočítaní neviete, ako sa máte cítiť. Mala som z tejto knihy až príliš veľa emócií, ktoré som nedokázala pospájať do logických viet. Normal people sleduje príbeh dvoch postáv, Marianne a Connella, ktorí prechádzajú zo strednej školy do života mladých dospelých, keď sa z obyčajných známych stávajú milenci so zložitými vzťahmi. Dej zobrazuje vývoj ich charakterov, keď sa zaoberajú témami, ako sú duševné zdravie, spoločenská trieda a nedorozumenia, pričom život ich stále vracia späť k sebe. Román, ktorý sa odohráva v Írsku, ukazuje kontrast medzi hlavnými postavami. Marianne, inteligentná mladá žena, ktorá je na strednej škole považovaná za neschopnú, pochádza z vyššej triedy a jej rodina ju zneužíva. A Connell, atletický a pekný mladý muž z robotníckej triedy, ktorého starostlivá matka je Marianninou slúžkou. Ich intenzívny vzťah rozkvitne, keď sa na strednej škole stanú tajnými milencami. Connell sa bojí odsúdenia od jeho kamarátov. Vyvinie sa to do zložitej situácie, založenej na ich nedostatočnej komunikácii. Autorka používa dátumy ako kapitoly. Tak čitateľ vidí úryvky zo života Marianne a Connella v rôznych obdobiach ich života. To umožňuje hlbšie sa zamerať na kľúčové momenty ich vzťahu. Zároveň to ukazuje, ako sa v priebehu strednej školy a po nej mení ich perspektíva. Napriek všetkým nepríjemnostiam a nešťastiam, ktoré sa vyskytnú, vždy nájdu cestu späť k sebe. Normal people je román, ktorý je veľmi zameraný na postavy. Málo opisov a málo dejov, čo podľa mňa prinútilo čitateľa, aby sa skutočne zaujímal o postavy. Autorka Rooney preberá témy týkajúce sa dôležitosti popularity na strednej škole a jej zmeny po nástupe na univerzitu, krutej reality boja s problémami duševného zdravia, rodinných a triednych problémov. Sledovať postavy, ako sa vyrovnávajú so svojimi problémami a vyvíjajú sa v zrelších ľudí, bolo pre mňa zároveň veľmi upokojujúce. Autorkine postavy som si zamilovala, ale častejšie som musela knihu odložiť a chvíľu premýšľať nad niečim iným, než som ju opäť vzala do ruky.
Ich neschopnosť navzájom správne komunikovať bola rozčuľujúca. Niekedy som si želala, aby som mohla vstúpiť do knihy a prinútiť ich, aby si sadli a rozprávali sa. Marianne aj Connell si uvedomovali svoje emócie a často premýšľali, ako ich činy ovplyvňujú toho druhého, a tak si mysleli, že tomu druhému rozumejú. V skutočnosti sa väčšina ich problémov dala vyriešiť jednoduchým rozhovorom. Miestami to bolo zdrvujúce. Okrem toho autorka nepoužíva úvodzovky na označenie reči. Spočiatku mi to pripadalo dosť zvláštne, ale nakoniec sa štýlu písania prispôsobíte. Dá sa na to prirodzene zvyknúť. Štylisticky sa mi to zdalo byť dobré. Vnímala som to ako ďalšie znázornenie ich problému s nedorozumením. Každá z postáv má okrem zapleteného milostného príbehu aj iné životné udalosti. Autorka ukazuje pomerne realistický obraz toho, ako vyzerá dospievanie pomocou otázok. Kým chcú v živote byť, kto sú ich romantickí partneri, ako ich ovplyvňujú priatelia, ich pôvod, sociálne a ekonomické postavenie a tak ďalej.
Na záver musím priznať, že hoci ma koniec románu sklamal, myslím si, že to bol veľmi dobrý spôsob, ako napísať otvorený koniec románu. Obom postavám veľmi dobre sedel. Marianne sa konečne dostala na miesto, kde sa cíti bezpečne a stabilne, zatiaľ čo Connell bol prijatý na spisovateľský program v Spojených štátoch, ktorý by mu umožnil ísť za svojím snom. Skutočnosť, že nevieme nič o tom, či Connell ponuku prijal alebo nie, nechala veci s ich vzťahom visieť vo vzduchu. Ale rozhodla som sa veriť, že si k sebe v podstate opäť nájdu cestu. Koniec koncov, o tom je predsa celý román. Napriek všetkým iritáciam, ktoré som pri čítaní tejto knihy cítila, knihu Normal people mám rada. Sledovanie života týchto postáv a absolútne zmätenie z ich komunikácie som si zamilovala. Podľa mňa tento román patrí k tým, v ktorých sa veľa deje, ale zároveň sa nič nedeje. Veľmi som si užívala postavy a dialógy. Napriek tomu chápem aj to, prečo sa mnohým ľuďom tento román nepáči. Ja by som však túto knihu odporučila viacerým kamarátkam. Ak hľadáte knihu, pri ktorej budete z frustrácie chodiť po izbe, Normal people sú určite ideálnou voľbou.