Roky plynú a s rokmi plyniem aj ja. Ja a môj život. Pochádzam z malého mestečka, kde si na mne od detstva ľudia všímali, že som iný, odlišný. Nikdy som však nemal potrebu odísť, veď čo ak zostať bolo môj osud. Zostať v mojej maličkej izbičke v maličkom domčeku na okraji maličkého mestečka. Možno by som sa časom stal rovnako krpatým ako všetko navôkol mňa. Počas strednej som však začal veľa čítať a spoznával som nové svety, či ľudí, prvky ležiace za hranicami mojej malej reality.
Hlavne preto som na výšku odišiel do hlavného mesta, ktoré je na opačnom konci štátu. Čo som zistil? Ľudí ako ja sú tu davy, no nestojím im ani za pohľad, nie to ešte pozdrav.
Môj súčasný šéf si to ale nemyslel, podľa neho som bol ideálny na to byť čašníkom v jeho kaviarni a tak som tu aj dnes. Platí mi dobre? Asi áno, nemám svoj plat s kým porovnať. Stále s nikým nevediem plnohodnotné konverzácie, ach jaj. Začínam sa zžívať s myšlienkou, že to tak má byť…
„CINK,“ ozve sa hlučný zvonček nad dverami, ktorý vždy preruší môj prúd myšlienok. Indikuje to niekoho príchod. Prekvapivo to nie je iba jeden niekto, ale dvaja niektovia. Nádherný pár, chlapec a dievča v mojom veku. Podľa ich vzhľadu súdim, že sú súrodenci. Každý má ohnutú jednu ruku v lakti, v ktorých sú spojení ako háčiky.
Prekvapuje ma, že si neprišli iba k baru pre kávu ako väčšina uponáhľaných mešťanov. Zložia si veci pri stole, ktorý sa nachádza vedľa vysokej police s knihami. Tie si zákazníci (alebo zamestnanec, ktorý nemá nič lepšie na práci) počas svojho času stráveného tu môžu čítať. Hneď si ich začnú prezerať a obaja si nejakú vyberú. Znamená to, že sa tu chvíľu zdržia.
Dnes je prvý jarný deň, takže som rád, že nestrávim celú svoju pracovnú dobu osamote. To by bolo príliš tragické aj na mňa.
Pomaly kráčam k ich stolu a všímam si, aké knihy si vybrali.
Dievča v červenej blúzke si vybralo jednu z mála sci-fi knižiek, ktoré máme. Počul som, že je zaujímavá, niečo o púštnej planéte.
Chlapec, ktorý pod ľahkou jarnou bundou schovával bielu košeľu so vzorom modrých ruží si zasa vybral… môj obľúbený romantický román? Aj tak isto bude znova iba jedným z tých mestských nafúkancov.
„Dobrý deň,“ s úsmevom sa pozdravím, „viete, čo si dáte?“
Dievča sa otočí na chlapca, no ten odvetí: „Dámy majú prednosť,“ čím moja mienka o ňom o čosi stúpne.
„Poprosím vás mätový čaj s medom,“ povie dievča a pozrie sa späť na chlapca.
Ten akosi znervóznie a vyhŕkne: „Poprosím vás to isté!“
Po mojom odchode mu dievča čosi šušká, divné. Po chvíli im prinesiem objednávku, vrátim sa za bar a ďalej si tam existujem. Pobyt dvojice trval hodinu, počas ktorej sa tu objavilo iba zopár ľudí.
Keď zbadám, že sa tí dvaja obliekajú, prinesiem im účet, ktorý promptne zaplatia. Ešte predtým, ako sa stihnem otočiť sa však chlapec nervózne usmeje a vyjde z neho: „Môžem vás ešte o niečo požiadať?“
„Jasné,“ pousmejem sa naňho.
„Viete, páčite sa mi,“ povie neisto, no jeho slová ma šokujú, „mohli by sme si ?“
Takže takto sa začne moja jar? Konečne s niekým, kto je ako ja! S chlapcom ako ja…
„Veľmi rád!“