Žil raz v malom mestečku jeden malý chlapček, ktorý sa volal Milan. |Od malička mu vadila silná hudba a ešte viac falošné tóny. Rodičia nevedeli, čo majú s ním robiť, pretože kde iné deti tancovali, on začal plakať a zapchávať si uši. Keď mal 4 roky, najviac mu vadila rozladená melódia organu v kostole a ešte viac, keď nebol organ a ľudia padli v tónine. „Z teba bude hudobník,“ hovorili mu ľudia, keď sa sťažoval na nepríjemný zvuk.
Keď začal chodiť do prvej triedy, mamička ho chcela prihlásiť na nejaký hudobný nástroj, lebo všetko počul. „Akordeón,“ radila Milanova babka, keď si vyberali nástroj. „Ja chcem chodiť na husle,“dupol si Milan. „A nechceš radšej ten akordeón alebo klavír, “ dohovárala mu jeho mama. „Skúsim husle,“ rozhodne vyhlásil Milan. Medzi kamarátmi sa pochválil, že ide chodiť na husle. „Super, ja idem chodiť na gitaru,“ pochválil sa Alex. „A ja na helgónku,“ nezaostal Filip, „založíme si kapelu.“ „Čo by si s tými husľami tak mohol dokázať okrem škrípania?“ smiali sa na Milanovi niektorí spolužiaci. Milan si z toho nerobil ťažkú hlavu. Na husliach cvičil ďalej. Mal výborného pána učiteľa, s ktorým si rozumel. Na konci školského roka začal hrať klasickú hudbu.
Asi v ôsmich rokoch mal prvú súťaž. Postupne sa vypracoval a okrem slovenských súťaží, bol aj na medzinárodných súťažiach. Stretol sa s významnými huslistami. Pomalými krokmi si budoval kariéru, hoci nie vždy to bolo ľahké. Neprajní spolužiaci do neho neustále rýpali a posmievali sa mu: „Prečo nejdeš von na bajky? Jáj, ty musíš škrípať, zabudli sme!“ No on trpezlivo cvičil, hoci neraz bojoval sám so sebou. „Mohol som ísť von a trčím tu a všetci ma kritizujú, kde robím chyby a ako držím slák a…“, zúfal si chlapec, ktorý mal svoj sen.
Sníval o Viedenskej filharmónii, o tom, ako tam raz s orchestrom zahrá Vivaldiho, ako mu budú tlieskať a on sa bude klaňať v svetlách reflektorov. Jeho sen sa splnil, keď skončil vysokú školu a vyhral konkurz. Nebolo to ľahké, ale je to krásne, keď sa sen obyčajného chlapca stal skutočnosťou.