Ráno na Lomnickom štíte bolo dokonalé. Nič nie je krajšie, ako keď vám vo vlasoch veje vánok a vy sa cítite ako v nebi. Doslova pod sebou vidíte more. More z oblakov. Pôsobí tak mäkko a bezpečne, že by sa doň človek s radosťou hodil. Všade bol pokoj a kľud. Ticho som pozorovala východ slnka. ,,Kde trčíš?” ozval sa môj otravný brat Hugo. Na rozdiel odo mňa si nevedel vychutnávať chvíle v tichu. Úprimne som sa čudovala, prečo je tak skoro hore. ,,Budú raňajky,” zívol a pobral sa dnu. ,,Dnes v noci pôjdeme do observatória pozorovať hviezdy,” nadšene nám oznámil ocko. Oči sa mi rozsvietili ako sviečky a od radosti som ho objala. ,,Super,” sarkasticky poznamenal brat a hoci som sa na neho nepozerala, vedela som, že z vrecka vyťahuje mobil. ,,No tak, bude to zábava,” dohovárala mu mama, no on, ako vždy, nepočúval. Konečne nastal večer a ja a môj brat sme vošli do miestnosti s teleskopom. Dostala som sa k nemu ako prvá. Bol to krásny pohľad. Zdalo sa mi, že hviezdy sú tak blízko, že sa ich môžem dotknúť. Pootočila som teleskopom, a v tom som to zbadala. Akési vesmírne teleso so zelenkavou žiarou. Bolo celkom jasne vidieť. Zaostrila som na neznáme teleso, aby som zistila, čo to je, keď ma zrazu odstrčil Hugo. ,,Hej, aj ja chcem vidieť!” zazrel na mňa a pozrel sa. ,,Čo je to?” spýtal sa. Pozeral sa na zaostrený vesmírny objekt. ,,To som práve chcela zistiť,” poznamenala som a prevrátila som očami. ,,Vyzerá to ako asteroid,” hovoril brat. ,,Asteroid? A kde by sa tu zobral?” povedala som posmešne svojmu staršiemu bratovi. ,,A čo iné to podľa teba je?” trval si na svojom Hugo. Pozrela som sa do teleskopu a zistila som, že Hugo mal bohužiaľ pravdu. Vyzeralo to ako asteroid. ,,Tak čo to podľa teba je?” spýtal sa ma brat s úškrnom. ,,Asteroid,” zamumlala som. ,,Teraz ma pusti, chcem sa pozrieť,” brat si so mnou vymenil miesto za teleskopom. ,,Je dosť veľký, asi je blízko Zeme,” ticho nadhodil Hugo. ,,No a?” ,,No a? Čo keď do nej narazí?” brata zachvátila panika. ,,Nemyslíš si, že keby sa to malo stať, už to vedia ľudia z NASA a tí by informovali ostatných? To by si pravdaže, videl na mobile. Nepohneš sa bez neho,” ,,Ha, ha, ale čo keď sa približuje obrovskou rýchlosťou a nestihli zistiť smer jeho dopadu?” ,,Určite,” poznamenala som. ,,Nezdá sa ti, že trochu preháňaš?” ,,Myslíš? Tak potom prečo sa približuje?” ,,Približuje sa?” ,,A nezdá sa ti?” spýtal sa Hugo so strachom v hlase a pustil ma k teleskopu. ,,Nezdá sa mi,” povedala som. ,,Musíš sa pozerať dlhšie,” tvrdil brat. ,,Stále nič,” skonštatovala som po niekoľkých minútach. ,,Nič nevidíš. Veď sa jasne pohybuje!” zvolal Hugo, keď sme sa znovu vymenili. Pravdupovediac, Hugo ma dosť zneistil. Z veci, ktorá sa mi zozačiatku zdala absurdná sa stalo niečo, čomu som začala veriť. ,,Možno sa to teleso zo Zemou minie,” nadhodila som do hrobového ticha. ,,Alebo nie,” skonštatoval brat. ,,Je možné, že keď na Zem spadol obrovský asteroid raz, stane sa to znova,” stále viac ma strašil môj brat. ,,A je možné, že dopadne už o chvíľu!” po Hugových slovách som sa musela zhlboka nadýchnuť, aby som nedala najavo, že sa bojím. O chvíľu prišli rodičia, ktorí nás našli ticho sedieť na lavičke pri teleskope. Boli sme úplne ticho. ,,Stalo sa niečo?” spýtala sa mama. ,,Na Zem sa rúti asteroid, ktorý ju celú zničí!” kričal Hugo. Ocko sa pozrel cez teleskop a začal sa smiať. ,,Deti, to nie je asteroid, ale Diablova kométa! Chceli sme vám ju ukázať a ako vidím, našli ste ju sami!” povedal pomedzi smiech. Mama a ja sme sa tiež začali smiať. Len Hugo ostal urazený, že nemal pravdu. Ako vždy.