Kde bolo tam bolo, tu nebolo nič. Bol som tu ja, Peter Sveter. To je meno, všakže? Mám nejaký ten meter, ba až dva, nevidim ani na ten taaak vzdialený centimeter a moje boky? Som popravde široký no, aj nejaký ten decimeter. Dlhý, široký a bystrozraký zároveň. A aj moje životné príbehy, sú plné zázrakov sťa detské rozprávky.
Všetky rozprávky, poviedky, začínajú rovnako, no táto bude iná: VÝBUCH! To je všetko. Začiatok by sme mali a môžeme sa vrhnúť na dejovú líniu.
Pamätám si, akoby to bolo pár minút dozadu. Bol to jeden práve z tých klasickejších, nudnejších, dní v škole. Rozvrh sme mali ako z hororového filmu: 2 hodiny matematiky a 4 hodiny elektroniky. Sedel som na hodine matematiky, ktoré sa zdali, ako keby trvali večnosť. Pozrel som sa na hodinky a bolo ešte len 10:00, a tak som sa rozhodol, že si idem trošku zdriemnuť. Po čase, ktorý sa zdal ako večnosť, som sa zobudil po krásnom sne a zazrel som svoj odraz v telefóne. Celého ma striaslo. Trvalo to tak dlho, že mi na tvári narástla kilometrová brada, vlasy som už mal zapletené ako princezná a veci, ktoré som mal oblečené na sebe už boli v rozklade. Jedným očkom som preletel triedu a všade okolo mňa boli už len kostry mojich spolužiakov, ktorí to rovnako nezvládli tak, ako ja. No jedna vec mi nesedela, stále niekto rozprával. Samozrejme, bola to pani učiteľka matematiky a ten jeden otravný šprt, ktorý bol zažratý do matematiky. Na tabuli mali popísané všetky možné hieroglyfy, kódy enigmy, teórie relativity a všetky možné zaklínadlá. No čistý des, čo vám poviem. Napadlo mi, rýchlo aký je čas, no, a čo tam vidím? 10:02! Hrôza. Avšak, po nejakej tej chvíli, zázrak! Zvonček nám zazvonil. Z triedy som vyletel tak rýchlo, že sa mi až podarilo sfúknuť všetko to, čo bolo napísané kriedou na tabuli a ešte k tomu aj zobudiť všetkých tých bláznov z mojej triedy, ktorí zaspali.
Vybehol som von z triedy, po mojom boku mi už stáli Samo a Jakub, a videli sme niečo, čo sa nám nechcelo veriť. Drak. Prisahám na to, že by mi teraz ruka alebo noha odpadla, že tam stál zelený, hnusný a zvráskavený drak a všetko okolo seba podpaľoval, ako mu prišlo. Pozrel som sa na mojich dvoch kumpánov a jeden z nich, Jakub, dostal nápad: “Aha, tam je to okno, z ktorého sme skákali na technike do toho lístia, ktoré sme tam nanosili, skočme!” Netrvalo dlho a už sme stáli pri okne a hádali sa, kto skonči prvý. Samo sa z ničoho nič schopil, otvoril okno a doslova z neho vyletel. Pozrel som sa na Jakuba, on na mňa, a zrazu, nastalo hrobové ticho. V tom momente sa zo spodu ozval hlas: “Čo robíte, vy hlupáci? Skáčte!” Jakub neváhal a skočil za ním. No v ten moment sa stalo niečo, čo by nikomu nenapadlo ani v tom najhoršom sne. Ten prispatý školník šiel, a zrazu, všetko to listie zobral do dlane, strčil ho do vrecka a odišiel ako keby nič. Normálne zobral obrovskú kopu vo veľkosti minimálne 10×10 lístia a zmizol. Ešte nám aj zakýval, aj tomu padajúcemu Kubovi! Pozerám na to bezbranné vtáčatko bez krídel, ako už bol len pár centimetrov od zeme. Zrazu, spomalil som čas. Už som len videl, ako dopadá na zem. Dopadal na obe nohy naraz, no jedna sa zrazu začala ohýbať, ako keby bola vyrobená z gumy. Tomu ohýbaniu nasledoval ten najhorší praskajúci zvuk, aký si len môžete predstaviť. No čas sa krátil, pretože ten zelený netvor už stál tesne za mnou.
A teraz, bubny hrajte! Prichadza koniec. Čo sa stalo ďalej? Skočil som, neskončil som? Neviem, napíšte do komentára! Srandujem! No popravde, ja vám ani neviem. V ten moment som sa celý potom zaliaty zobudil z toho sna. A tak, ako aj tohto príbehu, tak aj môjho sna bolo koniec.