Autor v tejto knižke opisuje zaujímavosti zo žiackych rokov nášho národného hrdinu Milana Rastislava Štefánika. Jeho útle detstvo, šantenie s kamarátkou Hankou po Košarišských lúkach a kopcoch Bradla, s ktorou zdieľal aj školskú lavicu. Milan jej ukazoval hviezdy, z ktorých na oblohe poskladal obrazce, púšťal loďku po potoku, z ktorej dokázal urobiť ponorku a hovoril jej, že aj človek bude raz lietať.
Kniha je písaná pútavo a každá kapitola hovorí o niečom inom, zaujímavom čo školák Milan zažil počas svojho detstva v Košariskách až do študentských čias na Bratislavskom lýceu. Oči plné oblohy autor použil a priradil k Milanovi, pretože ich mal po celý život modré a vždy plné oblohy. Hovorievala mu to už jeho kamarátka Hanka keď spolu pochovávali orla, keď sa tešil z návštevy svojho krstného otca Jozefa Miloslava Hurbana, keď mu babenka Jurenkova rozprávala o svojom mužovi Samkovi, Milanovom dedovi, keď recitoval Hviezdoslava, aj keď hral na orgáne. Všetky tieto veci robil s nadšením a očami, v ktorých sa odzrkadľovala láskavosť a nadšenosť z nových vecí, preto tie oči plné oblohy. Knihu hodnotím pozitívne a odporúčam si ju prečítať, aby človek aspoň trošku pochopil ako sa postupnými krokmi Milan Rastislav Štefánik stal naším národným hrdinom, ktorý bol tiež školákom, a ktorý sa nevzdával a držal sa hesla: ,,Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“