Táto kniha zachytáva hlboký vnútorný svet mladého japonského muža menom Yōzō, ktorý sa už od detstva cíti úplne odcudzený spoločnosti. Napriek tomu, že navonok pôsobí ako veselý a spoločenský chlapec, v skutočnosti v sebe ukrýva silné pocity osamelosti, strachu a prázdnoty. Aby zakryl svoju neschopnosť porozumieť druhým a zaradiť sa medzi nich, vytvára si „masku klauna“ – hrá rolu zabávača, neustále sa usmieva a používa humor ako obranný mechanizmus. Jeho život je plný predstierania, čo ho postupne vedie k ešte hlbšiemu psychickému úpadku. Už v mladom veku sa pokúsi o samovraždu so ženou, ktorá ho milovala, no len ona zomiera. Tento traumatický zážitok ho prenasleduje a stáva sa bodom zlomu v jeho živote. Neskôr sa Yōzō zapletie do série krátkodobých a nešťastných vzťahov, ktoré mu neprinášajú úľavu, ale len ďalšie sklamanie. Začína piť, užíva drogy, stáva sa závislým od morfia a jeho psychický stav sa neustále zhoršuje. Zapisuje si svoje myšlienky do zápiskov, v ktorých otvorene a bolestivo úprimne popisuje svoju neschopnosť cítiť sa ako „človek“. Neustále má pocit, že sa len hrá na niečo, čím nie je, že nemá dušu, a že všetko, čo robí, je len herecký výkon pre zvyšok sveta. Postupne stráca všetko – dôveru rodiny, zdravie, vzťahy aj vlastnú identitu. V poslednej časti knihy sa Yōzō ocitá v psychiatrickej liečebni, kde jeho osud zostáva nejasný. No jedno je isté – jeho posledné slová, že „už nie je človekom“, znejú ako mrazivá definitíva jeho úplného odcudzenia.
Táto kniha bola pre mňa veľmi zaujímavá. Páči sa mi, ako autor preniká do najtemnejších zákutí ľudskej psychiky bez akýchkoľvek prikrášlení. Je to dielo plné bolesti, samoty, ale aj túžby pochopiť seba samého v svete, ktorý nedáva zmysel. Odporúčam ju každému, koho zaujíma psychológia, filozofia alebo sa chce zamyslieť nad tým, čo vlastne znamená byť človekom.
