Muž menom Roman pracoval ako IT špecialista v banke.Vďaka jeho platu si mohol dovoliť troj-izbový byt v Bratislavskej mestskej časti Dúbravka, s dobrou lokalitou pri parku. V pondelok ráno vstal bez nadšenia a akej koľvek sily začať další deň, ale potom si spomenul na jeho psa Rexa, a pomyslel si že by ho mal ísť vyvenčiť, tak vstal z postele, dal si rannú kávu a vybral sa do parku. V parku strávil okolo pol hodiny s tým že celú dobu dookola krúžil s klipkajúcimi očami. Keď sa vrátil domov, nahodil si čerstvo opratý oblek, zbalil si notebook a všetky potrebné veci, pozdravil Rexa a do roboty sa vybral okolo 8:15. Každé ráno mu cesta do roboty trvá vyše pol hodinu, nakoľko väčšina Bratislavy sa ponáhľa do roboty na 9. Dneska ráno sa rozhodol si pustiť zábavný a vtipný podcast, na zlepšenie nálady. Keď dorazil do práce, vybral si notebook a bezprestajne pracoval nad vecami, ktorým ani sám on nerozumel, až do 12:00, kedy ho čakal obed. Na obed sa rozhodol ísť do jeho obľúbenej reštaurácie, lebo deň predtým si nestihol obed pripraviť a s jeho intoleranciami to bolo všade inde vždy náročné. Po prestávke sa vrátil naspäť do kancelárie, kde ho čakalo stretnutie s kolegami o Boh vie čom. V robote skončil o 5, a s malým úsmevom si odpípol kartičku pri východových dverách, a nasadol späť do auta. Počas jeho dlhého čakania kvôli bežným Bratislavským zápcham premýšľal nad tým, že či by už nemal dať výpoveď a radšej si nájsť niečo k čomu mal vzťah. Po jeho pár minútovom dumaní si však uvedomil, že bez dobrého platu by si nemohol dovoliť väčšinu vecí čo si teraz vie, a radšej tú tému uzavrel keď videl, ako sa pred ním začínajú autá hýbať vpred. Do bytu dorazil presne o pol šiestej, kde ho pes už vo dverách čakal s vrtiacim sa chvostom, čo mu dodalo trošku dopamínu na to, aby si spravil rýchlu večeru. Keď sa najedol, vstal z kuchynskej stoličky a sadol si na kancelársku stoličku aby dokončil to, čo nestihol v práci. Pred sebou mal však výhľad z okna na už stmievajúcu sa Dúbravku, a do očí mu padla krčma neďaleko od bytu. V tom okamihu sa zdvihol, zobral si telefón, kľúče a najpodstatnejšie debitnú kartu a rýchlym krokom vyšiel z bytu, rovno do dverí osvetlenej krčmy, ktorá vystávala z pomedzi tmavej uličky. Sadol si za stôl, a začal po rade objednávať všetko, na čo mu oči spadli. Sem-tam sa porozprával s nejkými neznámymi ľuďmi a už velice známym barmanom, väčšinou o tom, že koho budú voliť alebo o programe čo práve hral na starej televízií umiestnenej v rohu oproti nemu. Keď sa však zo zvyku náhodne pozrel na hodinky a videl pred sebou čas 1:07, rýchlo sa zdvihol, a horko-ťažko sa dovliekol do bytu, kde sa iba hodil do postele a zaspal. Teraz už určite opitý a spokojný že prežil ďalší deň, zavrel oči a upadol do spánku. Ráno sa zobudil s bolesťou hlavy ako každý iný deň, ale ajtak vstal a nalial do seba kávu, lebo muslel vyvenčiť svojho psa. Po prechádzke sa vrátil domov, prezliekol sa a išiel do práce. Do budovy dorazil ešte vyčerpanejší ako deň predtým, ale ajtak sa putstil do nekonečného programovania s jedinou motiváciou, a to bol ten pocit ktorý cítil, keď sa mohol šťastný odpípnuť pri dverách na odchod, každý deň o piatej pooobede. Po príchode domov sa len pozrel na krčmu z okna, a už cítil ako ho nohy ťahajú k jej dverám. V ten deň sa do postele dostal okolo pol druhej, približne rovnako ako každý iný deň, sa rovnakým pocitom že utorok mal už konečne za sebou. Jeho streda vyzerala rovnako ako utorok, jeho štvrtok vyzeral rovnako ako utorok a streda, a jeho týždeň vyzeral rovnako ako posledné tri roky. V jeden večer sa však v krčme zveril barmanovi, ktorý sa už prakticky stal jeho najbližším kamarátom, nakoľko nemal rodinu ani žiadnu motiváciu socializovať sa ani v robote, ani mimo. Povedal mu presne všetko od začiatku až do konca, ako ho práca nebaví a robí ju len kvôli peniazom ktoré aj tak míňa len na psie granule a alkohol, ako má pocit že celý svet sa točí a ide ďalej, len on ostáva na rovnakom mieste, ako jeho dni sú všetky rovnako zlé a nevie si v spomienkach rozoznať čo bol minulý štvrtok a čo bola minulá streda. Jediné dni v jeho živote ktoré si nie sú ako-tak podobné sú soboty a nedeľe, pretože vtedy má konečne pokoj od kancelárie a všetkého v nej. To si nakoniec iba myslí, ich strávi zalezené buď na obývačkovom gauči pred televízorom alebo pred obrazovkou počítača, na ktorom doháňa to, čo nestihol urobiť cez týždeň. Keď sa nad tým zamyslel, barmanovi bolo celkom ľúto toho muža sediaceho pred ním, ale nevedel ako mu má pomôcť. Nemohol mu len tak dohodiť nejakú manželku a deti alebo vysoký plat za to že sa celý deň niekde motal, tak sa rozhodol že muža nechá tak, však predsa len bol dôvodom prečo mu mali z čoho výplatu dávať. A zrovna preto Roman ostal takým akým bol, akým je aj akým bude do konca života.