Mnohí, ktorí čítali NO LONGER HUMAN, napísali celkom fajn recenzie na môj vkus a zanechali veľa citátov z knihy, vďaka ktorým som si ju prečítala. Kniha ešte nie je preložená do slovenčiny, a preto som ju čítala v angličtine. Ak by som ju mala porovnať s knihami, ktoré sú preložené do slovenčiny, tak by som toto dielo prirovnala k cudzincovi od Alberta Camusa, Zločinu a trestu od Dostojevského a Metamorfóze od Franza Kafku. Táto kniha má v sebe veľa komplexných situácií a emócií. Možno aj preto pri jej čítaní mnohí plakali, mnohí súzneli s hlavnou postavou menom Yozo, mnohí sa cítili znechutení, mnohí sa cítili pochopení, mnohým to pripadalo urážlivé… Pre mňa to nebolo až tak intenzívne. Predpokladám, že to bolo vďaka lingvistickej disociácii. I napriek tomu musím uznať, že to bolo naozaj zaujímavé čítanie. Bol to pohľad na život človeka, jeho myšlienky a pocity bez akéhokoľvek filtra. Úplne úprimný, odhaľujúci všetky svoje obavy a pohľady na ľudí a na spoločnosť ako celok. Čo ma prinútilo premýšľať, ako by vyzeral svet, keby nikto nemal filter. Ak by každý len hovoril, čo mu napadlo, prekĺzlo jazykom, mohli by sme vôbec fungovať ako spoločnosť?
Aby ste neboli zmätení, takto sa Yozo nesprával, skôr naopak. Od chlapca po muža bol vždy obklopený negativitou a melanchóliou. Bojí sa ľudí, dokonca aj svojej vlastnej rodiny, nasadzuje na seba masku. Stal sa šašom, aby skryl svoju pochmúrnosť a úzkosť. Nikdy nikomu poriadne nerozumel a paradoxne ani on nebol nikdy poriadne pochopený. Som si istá, že veľa ľudí sa cíti podobne, možno dokonca rovnako. Obsah tejto knihy je dosť depresívny, no zaváňa istou familiárnosťou. Veľa Yozových myšlienok bolo prehnaných a niektoré boli veľmi podobné mojim. Ako sám tvrdí, žil hanebný život. Početné prázdne milostné aféry, závislosť na alkohole, ktorá neskôr prerástla do závislosti na morfíne, a to všetko v snahe utlmiť svoju myseľ. Je to chybný jedinec a to sa mi na tejto knihe páči. Je to realistické a v dnešnej dobe je ťažké nájsť takúto knihu. Dotýka sa aj citlivých tém, ako je duševné zdravie, keďže hlavná postava trpela depresiami a úzkosťami. Yozo žil hlavne život v neustálom strachu a len zriedka cítil lásku a šťastie. V určitých aspektoch je charizmatický a myslím si, že práve to ho robí familiárnym a ľudským, aj keď v celej knihe o sebe hovorí, akoby vôbec nebol ľudskou bytosťou. Bol tam citát, ktorý vo mne zarezonoval natoľko, že si pamätám aj na akej stránke je a to sa mi nestáva. Som veľmi zábudlivý človek.
„Ona musí byť nešťastná. Nešťastní ľudia sú citliví na nešťastie iných.“ – strana 158
Som si istá, že táto kniha nie je pre každého a niekedy je naozaj nudná, ale jej čítanie som si užila. Dalo mi to aj určitý pohľad na mnohé dobre portrétované citlivé životné ťažkosti a čítanie tejto knihy mi napodiv pomohlo uvedomiť si niekoľko vecí o samej sebe. Nebolo to to, čo som očakávala, ale ani trochu mi to nevadí.