Knihu som si vybrala z dôvodu jej temnejšej atmosféry. Už od mladého veku som sa zaujímala o psychológiu a hlavne rozličné pocity, ktoré človek nedokáže správne spracovať, ako napríklad hnev, smútok alebo v prípade tejto knihy beznádej.
Na začiatku knihy sa zoznamujeme s hlavným protagonistom ´Yozo Oba, ktorý vyrastal v bohatej a vplyvnej rodine. Avšak sa cíti odpojený od spoločnosti. Skrýva svoje pravé ja za šťastnou a komediálnou maskou. Považuje sa za ´neľudskú´ bytosť, hlavne kvôli neprítomnej empatii a základných ľudských potrieb: “Samozrejme, že stále veľa jem, ale takmer si nepamätám, že by som to niekedy robil z hladu.” Ako rastie, začína si uvedomovať svoju neschopnosť naviazať emočné alebo fyzické vzťahy s ľuďmi. Aj napriek tomu, si našiel kamaráta Tsuneko na strednej umeleckej škole, na ktorú chodil. Na začiatku kamarátstva nepociťoval obvyklé pocity ako zvedavosť alebo nadšenie z novo nájdeného kamarátstva. Naopak, pociťoval záťaž a iritáciu hlavne z ohľadu na to, že svoju masku bude musieť častejšie nosiť. Po pár rokoch sa negatívne emócie pretranformovali na ničotu. Yozo ho videl iba ako ďalšieho spoločníka: “Oh, zaruč mi vôľu z ľadu. Zoznámte ma s podstatou „človeka. Nie je pre človeka hriechom odstrčiť svojho blížneho? Zaruč mi masku hnevu.” Ako rastie, začína si uvedomovať, že svoje pocity beznádeje dokáže utlmiť alkoholom, ženami a sádzaním. Začal sa angažovať v seba-poškodzovacom správaní, ktoré iba prehlbovali jeho pocity viny a izolácie: “Mojím najväčším želaním bolo opiť sa do hlúposti, ale nemal som peniaze.” Yozo si vezme silnú a inteligentnú ženu Yoshiko, ale jeho seba-nenávisť zhorší ich manželstvo: “Oženil by som sa s ňou. Chcel som raz v živote poznať tú veľkú divokú radosť, bez ohľadu na to, aké obrovské utrpenie by mohlo nasledovať.”
Yozo život sa vymykne kontrole v moment, keď stratí robotu, vzťahy a zdravie. Nakoniec sa fyzicky a emocionálne zlomí. Nedokáže nájsť vykúpenie alebo spojenie so svetom okolo seba. Yozo sa zamýšľa nad svojím životom a prehlasuje sa za ´neľudskú bytosť, kvôli jeho úplnému odcudzeniu od spoločnosti a strate viery v ľudskosť a v samého seba: (Vnútorný monológ Yozo)
“Spoločnosť to neznesie.
Nie je to spoločnosť. Ty si ten, kto neobstojí za to, že?
Ak niečo také urobíte, spoločnosť vás prinúti trpieť za to.
To nie je spoločnosť. Si to ty, však?
Než sa nazdáte, budete ostrakizovaní tak- mesto.
Nie je to spoločnosť. Budeš robiť ostrakizáciu, nebudeš?
Hlavou my prebehli slová, slová každého druhu.”
Kniha sa stala známej hlavne z dôvodu, že si autor po jej vydaní zobral život aj so svojou manželkou Yoshiko v rieke za ich domom, kedy nemali ani 40 rokov. Táto sem-biografia zostáva silným a vplyvným dielom v Japonskej literatúre prostredníctvom tragického príbehu, ktorý zachytáva osamelosť a existenciálny strach, ktorí zažívajú tí, ktorí sa cítia oddelený od spoločnosti.
Zo začiatku sa mi kniha veľmi ťažko čítala v porovnaní s ostatnými knihami hlavne z dôvodu, že si autor postavil knihu na sociálnom taboo. Určité pasáže v knihách boli až plaču hodné: “Miesto bez žien. A najhoršie na tom bolo, že moje blúznenie sa malo neskôr realizovať tým najpríšernejším spôsobom. Zdalo sa, že Yoshiko dostala nápad, že som prehltol predávkovanie tabletkami na spanie ako odčinenie za jej hriech.” Hlavne na konci, kedy namiesto spásy a šťastného konca nastalo uvedomenie a strata akýchkoľvek prvkov ľudskosti, ktoré mal. Aj napriek temnej atmosfére a tragickému koncu sa stala táto kniha jednou z mojich srdcoviek. Oboznamuje nás s krutou realitou, ale taktiež aj priestoru na zlepšenie. Rada by som si dovolila vystihnúť koniec pomocou inej knihy ´Slaughterhouse five´- Kurt Vonnegut, pri ktorej je posledná veta “Poo-Tee-Weet?”, ktorá napodobňuje šepot vtákov a symbolizuje ďalší deň. Týmto chcem povedať, aj keď prežívame určité ťažké chvíle, vždy je tu nový deň a priestor nato, aby sme tú istú chybu neopakovali alebo sa oddialili od vecí, ktoré nám fyzicky či už emocionálne škodia.