Toto dielo som si vybrala preto, lebo je povinné dielo. Táto kniha bola o starom pánovi Goriotovi, ktorý ešte ako mladý pán bol vážený a bohatý obchodník s cestovinami. No akonáhle mu zomrela žena, zostali mu už iba dve dcéry, ktorým dal všetko. Vydal ich za bohatých pánov, aby sa mali dobre a vzdal sa kvôli nim obchodu s cestovinami. Postupom času mal čím ďalej, tým menej peňazí, býval v penzióne pre chudobných. Zoznámil sa tu so študentom Eugènom de Rastignacom, ktorý mal jediný pre neho pochopenie. Eugène sa zoznámil na jednom plese s dcérou Goriota – Anastasiou a zamiloval sa do nej. No napokon zistil, že má manžela aj milenca a usúdil, že by jej srdce nezískal. Tak sa chcel zoznámiť s Goriotovou druhou dcérou – Delphinou, ale zoznamoval sa už opatrnejšie ako s tou prvou. Nakoniec, keď otec Goriot ochorel, tak chcel, aby za ním prišli. Prišla za ním iba Anastasia a to aj tak iba kvôli tomu, aby od neho žobrala peniaze. Nakoniec zomrel sám a pohreb mu musel zariaďovať Eugène zo svojich peňazí, aj keď Anastasia a Delphina mali peňazí až po strop. A ani na pohreb mu neprišiel nik ani jeho dcéry, iba Eugène. V deji som nemohla nájsť nič, čo by sa mi nepáčilo. Táto kniha bola pre mňa veľmi smutná a bolo mi ľúto otca Goriota, ktorý by dal aj modré z neba svojim dvom dcéram, no oni si ho aj napriek tomu nevšímali, nechodili za ním, nezaujímali sa o neho a keď už hej, tak iba preto, lebo potrebovali peniaze. Najsmutnejšie na tej knihe bolo, že zomrel sám a pohreb mu musel vystrojiť chudobný študent za svoje peniaze, aj napriek tomu, že dcéry otca Goriota boli bohaté. A aby toho nebolo málo, ani na pohreb tomuto starému dobrákovi nikto okrem chudobného študenta neprišiel. Táto kniha mi dala hlavne ponaučenie, že nemali by sme sa za každú cenu snažiť byť dobrý, lebo nie vždy sa nám tá osoba odvďačí spôsobom, aký by sme čakali.