Dobrodružstvo, súboje, hrdinstvo a odhodlanosť. To sú pocity, ktoré vo mne vyvolala kniha Pán Prsteňov: Návrat kráľa. Ako predchádzajúce knihy, tak aj táto kniha ma pripútala k jej stranám. No nielen pripútala, ale aj zatiahla do deja. Pocity života v stredoveku, či pocity neistoty pri veľkolepých súbojoch mi nedovolili prestať čítať túto knihu. Okrem hlavnej postavy Froda, ktorého hrdinstvo, sebazaprenie a cieľavedomosť boli jeho popredím, ma najviac zaujala postava menom Aragorn. Už v predošlých knihách, kde sa pretváral na obyčajného hraničiara, preukázal svoje vlastnosti, ako je skromnosť a cieľ pomáhať ľudom. O odvážnosti ani nevravím. Keď som sa v knihe dozvedel, že je synom Arathorna, bývalého kráľa mesta Minas Tirith, bol som prekvapený a začal som si spájať náznaky už z predošlých kníh. Nebolo to tam totiž potvrdené. No keď na konci viedol armádu pri boji o Stredozem, vyvolalo to vo mne pocity úcty k nemu, že to dotiahol až tak ďaleko. A keď v poslednej časti knihy zasadol na trón, povedal som si, že túto knihu nečítam určite naposledy. Nie nadarmo sa hovorí, že J.R.R. Tolkien napísal fantasy knihu, s najlepšie premysleným svetom v literatúre.