Niektorí Slováci opovrhujú inými za cieľom cítiť sa o niečo lepšie. Neplatí to samozrejme iba na Slovákov ani na všetkých Slovákov, ale často sa okrem iného s touto vlastnosťou asociujú Slováci. Ani Serafína Rafiková nie je výnimkou. Dáma zo Slovenskej obce s potrebou ohovárať a šíriť informácie škodlivé pre toho, o kom je v tom momente reč. Nazývaná tiež pani Rafiková, je to žena namyslená, svojská, falošná, egoistická, čo by najradšej mala celý svet pod palcom a mala možnosť riadiť všetko a všetkých. Niektorých ľudí ráno nabudí šálka kávy, avšak pani Rafiková je prípad iný. Pre ňu niet lepšieho začiatku dňa ako ohovárať ľudí hneď od rána a možno priam nalačno. Najradšej ohovára vdovu Malinovú. Takáto osoba, ako Serafína, je veľmi lenivá a si veľmi cení svoje pohodlie a neprekvapujúco aj chvíle, kedy si môže oddýchnuť a nič nerobiť okrem klebetenia. Má aj manžela, ale pod papučou. Svoju dcéru rozmaznáva a skúša pre ňu získať všetko. Najčastejšie jej však skúša získať dobré meno u iných. Ospevuje ju, šíri nezmysly, aby ju ostatní videli v lepšom svetle a čistí jej meno. V tomto prípade ho ale čistí vodou špinavou, lebo tá keď uschne, ukáže špiny ešte viac. Vymýšľa, že za koho ju vydá a do oka jej padne nový advokát. Začne rozprávať iným, že vzťah jej dcérenky Miluše a nového advokáta sa každým dňom blíži ku svadbe, ale sú to len výmysly. Na druhú stranu o Malinovej šíri len a len zlé povesti. Zlé úmysly pani Rafikovej však nevydržia tak dlho, keďže sa ľudia dozvedia o plánovanom sobáši Malinovej a advokáta. Aby toho nebolo málo, tak Rafikovej dcéra, Miluša, utečie spolu s neznámym francúzsky hovoriacim mužom. Pani Rafiková tak ostáva v zahanbení a topí sa v následkoch svojich činov. Bojí sa, čo budú o nej hovoriť a ako budú s ňou zaobchádzať. Nechce, aby sa ku nej správali po novom tak, ako sa ona k iným doteraz správala.
Pani Rafiková symbolizuje mnohé problémy spoločnosti. Humorným spôsobom zobrazuje a zľahčuje rôzne okolnosti či vlastnosti ľudí, ktoré majú veľmi často negatívny dopad nie len na okolie, ale aj na danú osobu. Dielo svojim spôsobom pripomína aj príslovie „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.“ Môj názor na poviedku je subjektívne pozitívny, keďže je to dielo, ktoré vo mne niečo zanechalo. Ostali vo mne silné pocity, nie preto, že by to bolo dielo tragické či romantické, alebo že by bolo využitie slovnej zásoby na takej úrovni, že by som bol očarený schopnosťou autora skladať slová vo vete. Pocity vo mne zostali preto, lebo som sa v diele našiel. Vcítil som sa najmä, avšak nie len do postáv čo ohovárali. Reflektovalo to mňa ako osobu a pomohlo mi to vidieť moje vtedajšie správanie na príklade inej osoby. Už je to pár mesiacov, čo som dielo nečítal, ale dnes ho môžem považovať za pevný bod v mojom živote, na ktorý keď sa spätne pozriem, tak vidím kam som sa ako osoba posunul. Mnohým to príde ako absurdné dielo a úplná blbosť, ale časom človek zistí, že každý má vlastný príbeh vďaka ktorému sa stotožňuje s inými vecami a som nesmierne vďačný, že som si dielo prečítal, lebo ma to ako osobu zmenilo podľa mňa k lepšiemu.
