Stojím pred svojím domom na parkovisku a čakám, kedy ma príde Ema vyzdvihnúť. Som Lucia, už niekoľko mesiacov som nevyšla z mesta kde bývam, a preto idem teraz so svojou najlepšou kamarátkou na dovolenku. Po troch hodinách cesty už stojíme na pumpe a pijeme kávu. Zrazu sme pred celkom veľkým domom s peknou záhradou plnou stromov. V diaľke sa ozval veselý hlas, ktorý prichádzal od hlavných dverí domu: „Ahojte.“ Pred dverami stála Emina babka Rozka a vítala nás v jej dome. O dve hodiny sme už boli vybalené a išli sme na prechádzku po dedine. Dedina nebola veľmi veľká a vyzeralo to tak, že sa všetci susedia dobre poznajú. Na námestí boli dve reštaurácie, kaviareň, novootvorené veľké potraviny s množstvom reklám a malá pekáreň. Pekáreň ma zaujala najviac, volala sa Pekáreň u pani Valentíny. Keď sme prišli k nej, Rozka vošla dnu a pozdravila pani v obchode. Bola to Valentína, majiteľka obchodu a hneď srdečne privítala aj nás. Pekáreň vyzerala zvonku menšia ako v skutočnosti bola, a všade rozvoniavalo čerstvé pečivo. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi som hladná. Ani nemusím nič povedať, lebo nás už pani Valentína usádza k jednému z troch malých stolov s elegantným kvetinovým obrusom. Hneď ako sme si sadli, nám priniesla teplý čaj a sladké pečivo, aké som ešte nikdy neochutnala. Bolo výborné. Po asi desiatich minútach rozprávania sa Valentína začala sťažovať na svojich susedov. Posledná vec, ktorú povedala skôr než sa odmlčala, bola: „Keď tu ešte nestál veľkoobchod, všetci susedia chodili kupovať pečivo ku mne, ale za posledných pár týždňov sa všetko zmenilo. Ľudia zistili že je oveľa pohodlnejšie ísť nakupovať iba do jedného obchodu a nie do dvoch, a tak sem prestali chodiť.“ To som naozaj nečakala, veď to tu bolo úžasné, a verila som, že všetko čo pani Valentína napiekla, bolo chutné. Prečo boli ľudia takí leniví ísť do dvoch obchodov? Premýšľala som, ako pomôcť pekárni, ale nič mi neprišlo na um. Potom sme sa rozhodli, že si pozrieme film. Keď sme pozerali zoznam filmov, dostala som nápad. „Už viem ako môžeme zachrániť pekáreň,“ zakričala som: „o chvíľu sú Vianoce. Čo keby sme v pekárni usporiadali malé vianočné trhy? Budeme predávať punč a medovníky…“ Keď som sa pozrela na Emu, uvidela som iskričku šťastia v jej očiach. Vedeli sme, že teraz večer už nič nevyriešime, a tak sme si iba pozreli vianočnú rozprávku, aby sme získali vianočnú náladu. Skoro ráno, teda hneď keď sme vstali, sme išli za Rozkou, aby sme jej povedali o mojom nápade ako zachrániť pekáreň. Našťastie súhlasila, a povedala nám, kde nájdeme nepotrebné vianočné ozdoby. Boli v pivnici. Po niekoľkých minútach hľadania sme našli vianočné ozdoby, CD s vianočnými pesničkami a mikulášske čiapky. Hneď sme všetko naložili do auta a ponáhľali sme sa do pekárne. Tam sme hneď vysvetlili plán Valentíne a ona súhlasila. Po dňoch príprav sme mali hotovo. Celá pekáreň bola vyzdobená, pred ňou na námestí sme vystavili tabule ako pútače, a našli sme aj rádio, do ktorého sme vložili CD. Na hlavy sme si nasadili vianočné čiapky a dopiekli sme poslednú dávku medovníkov. Pripravili sme aj veci na domáce zdobenie. Veľké vianočné otvorenie bolo naplánované na dnes. Hneď, ako sme pekáreň otvorili, začali prichádzať ľudia. Keďže bol studený december, všetci prišli s ružovými vyštípanými lícami a hneď si kúpili punč na zohriatie. Všetky deti si sadli k stolu, kde sa zdobili medovníky a svoje výtvory doniesli ukázať rodičom. Týmto si pekáreň urobila dobrú reklamu a pekáreň sa zachránila.