Kniha z pera Američana Philipa K. Dicka z roku 1969 nás zasadzuje do roku 1992. Po katastrofálnej termonukleárnej vojne, ktorá vyhladila značnú časť populácie a zdevastovala prírodu nesmiernym spôsobom, sa zmenil život na Zemi na nepoznanie. Civilizácia síce túto kataklizmu prežila, ale mŕtva fauna, flóra a neprestávajúce dažde plné rádioaktívneho spadu, ľudstvo presvedčili, že lepšiu budúcnosť nájde vo vesmíre. Začali sa preto vysielať vesmírne expedície, ktorých cieľom bolo kolonizovať priľahlé planéty. Tieto výpravy boli nebezpečné a ľudí bol nedostatok, bolo nutné prísť s niečím, čo by dokázalo ľudí nahradiť, a tak vznikli prví androidi. Androidi, spočiatku nemotorné, s každou verziou však dokonalejšie humanoidné roboty, boli na nerozpoznanie od bežných ľudí. Ich podobnosť spočívala v tom, že mali skutočné ľudské telo. Jediný umelý orgán v ich tele bol mozog teda mozgová jednotka, ktorá im umožňovala skoro presne simulovať správanie bežného človeka. S takýmito mocnými pomocníkmi prebiehalo osídľovanie Slnečnej sústavy ako po masle a väčšina ľudí s vidinou pohodlného života zabezpečeného elektronickými sluhami neváhala a zo svojej rodnej planéty emigrovala. Mnoho ľudí však na znečistenej Zemi aj tak ostalo, málokto však celkom dobrovoľne. Niektorým odchod jednoducho nebol umožnený – rádioaktivita si vybrala privysokú daň na ich génoch, boli tak hrozbou pre genofond novej spoločnosti vo vesmíre. Ďalší mali na Zemi prácu, ktorú už nemohli opustiť.
Útechou týchto úbožiakov bol mercerizmus – nová filozofia či náboženstvo, ktorá považovala za najväčšiu cnosť empatiu k iným. Na jej pravidelné vzbudzovanie slúžila krabička, ktorú vlastnil každý človek. Jej používanie vyvolalo nesmierny súcit – splynutie nielen s Mercerom, zakladateľom tohto hnutia, ale aj s celým ľudstvom. Aj tak sa stávalo, že veľa ľudí sa prepadávalo do beznádeje a boli nútení využívať emočný nalaďovač, ktorý im umelo zmenil ich náladu podľa ich priania. Takýto život aj tak nebol vôbec ľahký, stále sa však našli takí, ktorí sem z vesmíru prichádzali či skôr utekali. No neboli to ľudia. Pokrok v simulácii ľudského správania u androidov dospel až do takého bodu, že niektorí androidi začali túžiť po slobode a nechceli už viac slúžiť svojim pánom. Preto sa svojim majiteľom vzopreli, zavraždili ich a utekali paradoxne na jediné miesto, kde bola ich prítomnosť zakázaná – na Zem. Práve tam mali nádej, že splynú s normálnymi obyvateľmi a budú môcť žiť bežný život. Vládcov planéty nič viac neznepokojovalo ako takéto nekontrolované splynutie umelého s neumelým. Bolo nutné mu zabrániť, preto polícia naprieč svetom na túto nebezpečnú úlohu najímala buď tak odhodlaných, alebo zúfalých ľudí, ktorí s vidinou zisku odmeny odhaľovali a likvidovali týchto votrelcov. Volali ich lovci.
Jedným z nich bol aj Rick Deckard, obyvateľ zdevastovaného San Francisca. Jedného dňa sa dozvedel, že hlavný lovec tamojšieho policajného zboru bol ťažko zranený jedným z piatich androidov na úteku. Ich dolapením bol poverený práve Deckard. Dôslednou detektívnou prácou postupne Rick odhaľoval sieť androidov na úteku. Využíval špeciálny test, ktorý preveruje empatiu, pretože jedinú emóciu, ktorú androidi bez ohľadu na ich pokročilosť, neboli schopní dostatočne napodobniť, bol súcit. Počas svojej práce však začal byť čoraz viac zdesený. Musel likvidovať osoby na nerozpoznanie podobné ľuďom, ktoré majú svoje záujmy, túžby a pocity. Preto premýšľal o tom, čo je naozaj skutočné a čo umelé a či na tom vôbec záleží, keď sa jedno od druhého bez komplikovaného testu ani nedá rozlíšiť. Aj napriek tomu, že jeho pocity mu jeho prácu čoraz viac komplikovali – dokonca sa zaplietol s jednou androidkou, nakoniec sa pevne rozhodol splniť si svoju povinnosť a posledných členov tejto nebezpečnej bunky bez milosti zlikvidoval.
Na knihu Sníva sa androidom o elektrických ovečkách? by som zrejme nikdy nenarazil a ak áno, asi by ma odradil jej názov. Našťastie sa stala predlohou pre iné žánre, s ktorými som sa stretol aj ja. Táto téma mi prišla zaujímavá, a preto som sa rozhodol do nej ponoriť hlbšie, tým že si prečítam pôvodné dielo. Za najväčšie kúzlo tejto knihy považujem nadčasovosť myšlienok autora. Vynálezy, objavy, ale aj morálne dilemy, ktoré v jeho diele pomenoval, boli v tej dobe v nedohľadne a väčšina ľudí ich považovali za predmet science-fiction. Po viac ako 50 rokoch sa ukazuje, že táto téma nikdy nebola aktuálnejšia. Síce zatiaľ nič podobné ako androidov nemáme, ale najmä v oblasti umelej inteligencie sme sa k niečomu podobnému nesmierne priblížili. Umelá inteligencia nielen dokáže navigovať, hľadať recepty a robiť domáce úlohy, ale aj skoro dokonale napodobniť človeka. A to až tak presvedčivo, že mnohí osamelí ľudia dokonca využívajú umelú inteligenciu ako spoločníka. Taktiež v oblasti emočných nalaďovačov sa autor celkom nezmýlil, nedokážeme si síce nastaviť presnú náladu ako v knihe, zato každý z nás má vo vrecku inú chytrú škatuľku. Ak máte zlú náladu, stačí si len vybrať: TikTok, Instagram alebo nejaká hra a dopamín vám hneď zlepší deň. Alebo nie? Sú emócie vyvolané umelo rovnaké ako tie skutočné? Je rozhovor s umelou inteligenciou na rovnakej úrovni ako s človekom? Aký je medzi nimi rozdiel, keď ich bežný človek nevie rozlíšiť? A práve takéto otázky vám predostiera kniha Sníva sa androidom o elektrických ovečkách?.