Jedenáste poschodie. Na nekonečnej chodbe stoja kvety plné života, ktoré vyvolávajú pocit pohodlia. Dlhý hnedý koberec plný komplexných ornamentov ukazuje význam tohto miesta. Steny sú zahalené v zlatistej tapete, ktorá ako keby ožarovala už tak čarovné miesto. V diaľke chodby stojí tajomný muž v kabáte pozorujúci mesto, ktoré stojí za oknom.
Kráčam v tme po schodisku vyššie a vyššie naprieč tichou budovou a kroky ako by boli jediný zvuk, ktorý týmto miestom hrá. Po niekoľkých schodoch vidieť starú cedelu, ktorá hovorí ,,štrnáste poschodie”.
Prítomná tma obklopuje miesto, z ktorého vychádza len pár žiar. Žiara pozoruje inak pochmúrnu chodbu s číslami pomenúvajúce dvere ľudí.
Štrnástym poschodím vanie nepríjemný pocit osamelosti. To, čo kedysi bolo štrnáste poschodie, je dnes len miestom bez života. Tapety zo stien zoškrábané a pohodené na zemi ako zhnité jablko, ktoré už nik nezodvihe. Kedysi krásny hnedý koberec je plný prachu a ukazuje, ako sa môže príjemné poschodie zmeniť na spomienku minulosti.
Na ceste za lepším pohľadom som šiel po poničených schodoch a konečne uvidel mohutné dvere s nápisom “strecha”. Pri ich otváraní bolo celým tichým miestom počuť hlasné vŕzganie zanedbaných dverí. Už z dverí bolo vidieť to, čo je krajšie ako jedenáste poschodie: nočná obloha.
Na oblohe stál veľký mesiac, ktorý ožaroval budovu. Po pár krokoch sa po mojej pravici objavila krvavočervená žiara. Mohutné plechy silno držali svetlá, z ktorých vychádzalo slovo “HOTEL”.
S úsmevom som stál a prizeral sa kráse mesta. Mal som pocit, ako keby som stál na obrovskej hore a videl celý svet. Na ulici sa potulovali malé čmuhy ako mravci a svetielka ako z vianočného stromčeka. Z tichého miesta hotela som pozoroval niekoľko desiatok metrov pod mojimi nohami rušné mesto.
V diaľke stáli neobyčajné domy vyplnené farbami ako detská knižka. Boli vyplnené pásikmi dvomi farbami. Tieto čmuhy boli väčšie ako ostatné. Boli to slony.
Z tohto miesta vychádzal detský spev, ktorý sa predral až ku mne. Sledoval som neustály chaotický cyklus troch farieb, ktoré mi bili do očí.
Svetlá neprestávali tancovať ani po hodinách mojho trpezlivého pozorovania, zatiaľ čo sa detský smiech postupne vytrácal a čmuhy, ktoré predtým neustále prechádzali cez pásiky ako zebra, ubúdali až dokedy nenastalo ticho.
Ticho sa teraz predieralo celým mestom. Dlhými ulicami už neprechádzali svetlá, ktoré ich ožarovali. Chodníky obklopovala skoro úplná tma. Celé miesto sa zahalilo do tmy, zavládol pokoj a moje myšlienky boli v tej chvíli to najhlasnejšie, čo som počul.
Mesiac sa na mesto začal viac usmievať, pretože teraz zo všetkých svetiel žiaril najviac. Z oblohy sa začali vynárať prekrásne bodky. Boli to hviezdy, ktoré boli doteraz schované a prišiel ich moment, aby sa ukázali. Je čas ísť domov…